"Chceli netvora. Rozhodol som sa im jedného dať."
[Prvá časť trilógie Taerganské kroniky]
Žiadneho muža nenazýval otcom a žiadny muž ho neučil narábať s mečom. Žiadna žena preňho nebola matka a žiadna mu nedávala pocítiť lásku a nehu. Nemá rodičov...
Utáborili sme sa neďaleko vodopádu. Bolo to dosť blízko cesty, aby sme sa na ňu čo najrýchlejšie mohli dostať, ale zároveň bola dosť ďaleko, aby sme ostali iným pocestným nepozorovaní. Takto sme aspoň mali istotu, že nenarazíme zlodejov, čo mi prišlo celkom ironické, keďže ja sám som zlodej. Opýtal som sa jej, čo mi bráni od toho, aby som ju okradol a proste ju tam nechal a šiel si za svojím.
"Hádam, že vidina strechy nad hlavou a teplého jedla." Trafila sa priamo do čierneho. Stále som jej neveril, že som druid - nikdy som nečaroval a ani sa to u mňa neprejavilo -, ale predstava takého luxusu, ktorý som nepoznal ani u Šikovného Hewetta, ma presvedčila, že sa oplatí využiť aspoň druidskú pohostinnosť. Môj plán, spočívajúci v odchode do Jacothu, sa bude musieť odložiť na neurčito.
To dievča neskôr doviedlo ešte aj koňa, zdalo sa, že má toho nabaleného pomerne dosť, teda, aspoň dosť ak porovnám, čo mám so sebou ja. Môj skromný, ukradnutý majetok ležal v taške vedľa mňa. V tej tráve by sa aj stratil. Hoci som sa snažil ako som chcel, nedokázal som od Elyson odtrhnúť pohľad. Nebolo to preto, že by som ňou bol očarený, no dobre, bola pekná, to by netvrdil len blázon alebo chlap, čo je na chlapov, ale tu šlo o to, že ju nevidím prvýkrát. Už som ju videl vo svojom sne. Bola to ona. Tie ohnivé vlasy sa nedajú pomýliť. Lenže ako to bolo možné? Dnes som ju videl prvýkrát, tak ako som ju mohol vidieť ešte predtým?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Rozumiem, že si ešte stále trochu zmätený z toho všetkého, čo som ti povedala, no dopraj tomu čas. Nechaj si to uležať v hlave a potom ti to už nepríde ako číre bláznovstvo," povedala mi.
Jej sa to ľahko hovorilo! Netušil som, či je druid alebo si zo mňa naozaj len robí zábavu, no rozhodol som sa, že by nebolo zlé si jej tvrdenia overiť. "Ako si ma vlastne našla? Snažil som sa, aby ma nikto nenašiel." Už nejakú dobu som vedel, že ma ktosi sleduje. Myslel som si, že keď odbočím z cesty, tak proste uniknem prenasledovateľovi, no ona ma i tak našla. A na stopárku teda nevyzerá.
Siahla do svojej koženej tašky a po chvíľke hrabania z nej vybrala akúsi zrolovanú červenú látku. Hodila mi ju a ja som ju hneď rozprestrel. Nevedel som sa vynadívať, keď som si uvedomil, že v rukách držím jednu zo svojich košieľ. U Šikovného Hewetta som mal výhradne len červené, pretože tú farbu som miloval a pasovala mi zo všetkých najviac. "Kde si ju našla?" Spýtal som sa a pevnejšie som tú tenučkú látku zovrel v rukách.
V krátkosti mi vyrozprávala celý ten príbeh. Napokon som sa pousmial. "Takže si tomu chmuľovi skosila hrebienok, hej?" Myslel som Gohenora, popri tom som však premýšľal aj o tom spôsobe, ktorým ma našla. Použila mágiu a niečo, čo mi patrí, aby ju to ku mne doviedlo. Bolo to možné? O existencií mágie som nikdy nepochyboval - to nikto, skôr o tom, kto ňou vládne a kto nie. Ja som to určite nebol a mal som pochybnosti, že ona tiež nie.
"Asi hej," odvetila. "Väčšina bitiek sa vyhrá hlavou, nie svalmi."
"No jasné," zamrmlal som a zachechtal sa. Keby mudrci mali bojovať vo vojnách, tak to veľmi zle dopadne. Ja to však môžem mať na háku, pretože ja sa nikdy do žiadnej nezapojím - to mi je nad slnko jasnejšie.
