Taerganské kroniky (1): Svet bez konca

19. PRED ZRAKMI BOHOV

Nonelh nebol rytierom tak ako jeho otec. Toho ľudia oslovovali sir a niektorí sa mu aj uklonili - to si pamätal ešte z detstva, kedy rástol s tým, že to čaká aj naňho. Lenže otec zomrel pri prenasledovaní onorutov len štyri roky dozadu a rytiersky titul dedičný nebol. Jeho syn ich za to znenávidel a dal sa na vojnu, aby sa pomstil. Chvalabohu, že kráľ Wollys, zaprisahalý tarut, ich chcel vyhubiť rovnako moc ako on sám! Bojoval, sekal, mučil a znásilňoval, ale pasovanie sa doteraz nekonalo. Nikto mu nepoložil meč na plecia a nepovedal: "Povstaň, sir Nonelh." Máločo sa vyrovná tomu strašnému pocitu, keď sa vám životný sen rozpadá pred očami.

Dnes však tá predstava znovu celá a reálnejšia než kedykoľvek predtým. Takmer ju mohol chytiť. Bol na nádvorí a rozprával sa so svojimi tromi priateľmi, s ktorými bojoval bok po boku - Darrokom, Edentom a Lydelom. Posledný spomenutý bol z ich štvorice ako jediný pasovaný na rytiera a Nonelha každý deň zožierala závisť len čo naňho pozrel. Všetci štyria počuli krik Jeho Veličenstva, ako v podstate preklínal arcinogara z Aesgonu. Počuli a pochopili jeho rozkaz. Vedeli, čo majú robiť a Nonelh sa už tešil na titul, čo ho bude čakať, až sa vráti späť.

Na koňoch cválali skrz noc akoby za zadkami mali kŕdeľ drakov chrliacich oheň. Aesgon bolo mesto najbližšie k Baellarysu, vďaka čomu tam boli behom asi dvoch alebo troch hodín. Prvou prekážkou boli hradby a brána mesta. Jedno i druhé už na prvý pohľad boli ruiny, ktoré súrne potrebovali opraviť, ale asi sa do toho moc nemali. Koniec koncov, posledná vojna, ktorá zasiahla túto oblasť, bola vojna lady Naenyri pred pätnástimi rokmi, keď mal Nonelh asi polovicu toľkých rokov, koľko má dnes.

"Kto ste? Čo tu chcete v tejto hodine besov?" Zakričal na nich strážnik z hradieb. Vďaka tme sa dalo ťažko určiť, ako vyzerá - dali sa rozoznať len sivé vlasy trčiace z kapucne, čo mal stiahnutú do tváre.

Odpovedal sir Lydel: "Sme poslovia kráľa Wollysa. Prinášame správu pre arcinogara Harvicka. Otvorte nám bránu!"

Strážnik sa však tak ľahko presvedčiť nedal. "A ako mám vedieť, že ste naozaj od kráľa a nie nejaký onoruti, čo sa rozhodnú nás povraždiť v spánku?"

Nonelh musel uznať, že to bola dobrá otázka. Boli obyčajnými vojakmi - až na sira Lydela -, oblečení v ťažkých tmavomodrých plášťoch s erbom letiaceho havrana, ktoré skrývali drôtené košele, čo mali pod nimi. Nikto nesmel vedieť, že sú až tak ozbrojení. Mohlo by to vyvolať podozrenie. Inak by ale pokojne naozaj tými onorutmi byť mohli.

"Nie sme tí kacíri, ak to chceš vedieť. Vyznávame Matku hôr a Vládcu ohňa, slúžime svojmu kráľovi verne a teraz nás pusť dovnútra, počuješ?!" Tvrdý hlas sira Lydela strážnika doslova rozpohyboval. Zmizol za cimburím a o chvíľku sa už ozýval zdola buchot a brána sa doširoka otvorila, aby mohli prejsť aj kone.

Rýchlo vošli dovnútra a spomalili do poklusu. Zatiaľ čo mierili ku arcinogarskému palácu, Nonelh sa nervózne vrtel v sedle. Nebál sa toho, čo urobia, skôr sa bál toho, aby sa čosi nepokazilo, pretože to by ich pokojne mohlo stáť aj život a on nechcel umrieť skôr, ako sa stane rytierom. Znamenalo by to totiž, že jeho život nemal žiadny zmysel.

Míňali kopu domov. Väčšina z nich bola kamenná, ale našli sa ešte aj drevené. Všade vládla tma. Mesto spalo, čo bolo len dobre. Odbočili do širšej ulice, ktorá čoskoro ústila do rozľahlého námestia. Dominovala mu krásna fontána. Na podstavci stáli tri sochy, tá najbližšie k nim držala v ruke krčah, z ktorého sa liala voda. To bola určite Matka. Napravo od nej bol muž, ktorý v ruke držal čašu a i z nej tiekla voda. Vládca. A potom tu bol Strážca, ktorý v ruke dvíhal k nebu ľudskú lebku a z jej dier po nose a očiach sa rinula voda. Nonelh, hoci tiež sa modlil iba k Matke a Vládcovi, musel uznať, že ten Strážca má s tou lebkou čosi do seba...