Zakázaná láska

5.Kapitola

,,No o čom si sa to chcel rozprávať?"spýtala som sa Martina keď sme sedeli v kaviarni na pokraji mesta s krásnym výhľadom na Dunaj.

,,Minule som omylom započul rozhovor našich rodičov."začal a ja som nechápala kam tým mieri.
,,Rozprávali sa o našich zásnubách."povedal a ja som prikývla čo zrejme nečakal.
,,Ja som tiež niečo také počula. Maťo musíme s tým niečo spraviť."vzdychla som si.
,,Máš pravdu, nútiť nás do vzťahu je jedna vec ale nútiť nás aj do manželstva je už trochu priveľa "povedal a ja som automaticky na všetko prikyvovala.
,,Prepáč Maťo ale ja ťa nemilujem a ani ty mňa, takže sa rozíďme a potom to nejal vysvetlíme rodičom."povedala som, načo sa on pozrel do zeme.
,,Maťo?"
,,Ja ťa mám rád Bella."zamumlal a následne sa napil z čaju.
,,Č čo?"zakoktala som sa a nechápavo sa naňho pozrela.
,,To že nesúhlasím s manželstvom neznamená, že nechcem byť s tebou."povedal a pozrel mi do očí. Svojimi slovami ma pripravil o tie moje.
,,Maťo.."začala som ale on mi skočil do reči.
,,Ja viem že ty ma nemiluješ a nebudem proti nášmu rozchodu "povedal a ja som sa usmiala aj keď len napoly úst.
,,Prepáč, ja som o tom ani netušila. Myslela som si že to je len kvôli našim rodičom..."
,,Najprv to bolo hrané ale časom som sa do teba zamiloval."jemne sa na mňa usmial a chytil ma za ruku.
,,Mrzí ma že ti city nemôžem opätovať."smutne som sklopila zrak ale Martin mi zdvihol bradu a tak donútil moje oči vyhladať tie jeho.
,,To nevadí kráska. Budem šťastný keď aj ty a predsa môžme byť kamaráti."povedal, načo so hneď prikývla a objala ho.
,,Takže kamaráti?"
,,Kamaráti."

ƥƥƥƥƥƥƥƥƥ
,,Ako si to dovoluješ?"kričala na mňa mama.
,,Normálne, nebudem predsa chodiť s niekym len preto že to chceš ty."povedala som a ani si neuvedomila že už kričím aj ja.
,,Takto sa so mnou nebudeš rozprávať! Chcem pre teba len to najlepšie a ty si nevďačná."zúrivosť nemusela ani len predstierať.

,,Čo sa tu deje? Zobudili ste ma."objavil sa na schodoch rosospatý Tobias ale obidve sme ho odignorovali.
,,Ty sa do toho nemiešaj "povedala som naštvane a ani som si neuvedomila že kričím na človeka ktorý mi nič nespravil.
,,Nezvyšuj hlas aj na svojho brata! Mala by si si s neho brať príklad."povedala mama a ja som sa trpko zasmiala.
,,Chováš sa akoby som nebola tvoje dieťa!"zvreskla som a to čo nastalo potom trhalo ušné bubienky. Ticho, ohlušujúce ticho.
,,Nenávidím vás! Nenávidím vás všetkých a už tu s vami nechcem žiť!"
,,To nemyslíš vážne."povedala neveriacky mama ale ja som už neodpovedala ale rozbehla sa do izby, kde som sa následne zamkla.
Zviezla som sa po zemi a hlasno vzlykala.
Čo je to za mamu ktorá vám len ubližuje? Vždy hľadá na mne len to najhoršie a ešte k tomu vás núti chodiť s chalanom ktorého nemilujete.
,,Izka no tak otvor."búchal mi na dvere Tobias ale ja som stále sedela na zemi a plakala.
Zrazu ma napadlo úžasný nápad, zobrala som si mobil a vytočila Maxove číslo.
,,Áno, kráska?"zdvihol s veselou náladou.
,,Myslíš, že by som u teba mohla zostať nejaký tri dni?"spýtala som sa a znovu vzlykla.
,,Čo sa stalo? Jasné, že môžeš. Prídem po teba?"
,,Áno príď."povedala som a už sa stavala na nohy.
,,O 15 minút som tam."povedal a zložil.
Rýchlo som si zobrala jednu malú cestovnú tašku a nahádzala do nej všetko potrebné, cez plece som si prehodila školskú tašku a pomaly otvorila dvere.

,,Izka kam ideš?"objavil sa na schodoch Tobias ale ja som rýchla utekala dole po schodoch.
,,Iza!"kričal za mnou ale ja som si už obúvala tenisky.
  ,,Izabela si ako malá."objavila sa v chodbe mama.
,,Radšeh byť ako malá, než ako ty."hnusne som povedala a chystala sa otvoriť dverr, keď mi v tom zabránila čiasi ruka.
,,Iza, to že odídeš nie je riešenie."povedala a ja som sa ironicky rozosmiala.
,,A to že ostanem áno?"pozrela som sa na neho a bolo na ňom vidieť že ho to trápi.
,,Prepáč Tobias ale ja už ďalej nevládzem."vybehla som z domu.
,,Iza!"zakričal za mnou ale ja som už utekala k Maxovmi autu pristavenému pri našom dome.