Under The Wings

20.

Čo tu, kurva, robí? Ako ma našla? „Čo tu robíš?" spýtala som sa akoby nič. No v skutočnosti som sa triasla strachom. „Nepamätáš sa, čo som ti povedala?" zasyčala a blížila sa ku mne. Zabuchla dvere. Rozmýšľam, že do budúcnosti (ak nejaká bude) poviem recepčnej, aby tu nikoho nepúšťala. „Nie." Snažila som sa presvedčiť samú seba, že nie, ale pamätala som si každé jej slizké slovo. „Justin je môj," zdôrazňovala každé jedno slovo. Kde som sa to zaplietla? „Ja ti ho neberiem." „Nie som si istá." „A od koho to máš?" „Takže sa priznávaš?" „To som nepovedala!" „Povedala." Vedela som, že od nej môžem čakať čokoľvek, ale zbraň bola tá posledná vec, na ktorú by som pomyslela. Vytiahla ju z vrecka a ja som celá zmeravela. Priložila mi ju ku spánku a hlúpo sa zasmiala. „Čo to robíš?" koktala som. „Snáď si si nemyslela, že tu prídem len tak. Niečo som ti povedala." Fajn. Tak teraz alebo nikdy. „Pomoc! Pomoc!" kričala som. Layla nabila zbraň. Zavrela som oči. Nič a nikto mi už nepomôže. Počula som zvuk, keď chytila spúšť. Nadýchla sa a vtedy... vtedy sa rozrazili dvere. Otvorila som oči, aj keby to malo byť to posledné, čo by som mala urobiť. Videla som Justina. „Layla?" pokrčil obočím a neveriacky sa pozeral. Spoza dverí sa objavili najskôr ľudia z vedľajšej izby. „Keď sa niekto pohne, zabijem ju," zbraň pomrvila v ruke a chytila ma. Prehltla som.

Justin:

To dievča je vážne psychicky choré. Do piči, čo mám robiť? „Volali sme políciu," zašepkal ten chlap vedľa mňa. Trochu som mi odľahlo. Zdvihol som hlavu a uvidel som jej zničený výraz, zmierený so smrťou. Chcel som sa jej ospravedlniť. Ospravedlniť za všetko. Nechcel som, aby už ďalej trpela. „Justin, povedz, že ma miluješ, inak ju zabijem," stále sa hrala so zbraňou. „Milujem ťa," povedal som neúprimne. Počul som kroky, bola to polícia. „Vezmi si ma." „Možno pred pár hodinami by som aj. Ale teraz to už bude nanič." „Ako to myslíš?" Nemusel som nič hovoriť. Dovnútra vošla polícia. „Zložte zbraň." Uľavilo sa mi, keď jej ju stiahla zo spánku.

Danyell:

„Čo si povedala na výpovedi?" otočil sa na mňa počas cesty z policajnej stanice. „To je jedno. Doteraz som z toho vyklepaná a trasiem sa," ruku som si pridržala na tvári a zosunula ju. „Máš pravdu." Chytil ma za ruku a zastavil ma. Pritiahol si ma k sebe a chytil ma za moje ťažko nahmatateľné boky, vďaka mojej hrubej bunde. Bola som celá stuhnutá od zimy. Jeho teplý dych narazil na moju pokožku. Zachvela som sa. Pozrel sa mi do očí a hneď potom priložil svoje pery na moje, ktoré sa pod nátlakom jeho odmrzli. Uvoľnila som svoje telo a nechala sa ním viesť. Ruky som mu prekrížila na chrbte. Naše pery sa pohybovali súladne, jazykom mi blúdil na všetkých možných miestach v ústach. Tá chvíľa bola výnimočná. Nikdy som ešte nič také necítila. Viem, že ho milujem, ale asi mu to nikdy nepoviem. Je to lepšie ako neopätovaná láska. Rukou ma pohladkal na líci a odtiahol sa. Skončilo sa to. Tak teraz alebo nikdy. „Milujem ťa," zašepkala som najtichšie ako som vedela, pretože som sa bála jeho reakcie. „Čo?" „Zabudni na to." Oslobodila som sa z jeho objatia a rozutekala sa. Slzy sa mi tlačili do očí a nedokázala som ich zastaviť. Nohy sa mi zabárali do snehu, o to sa mi tahšie behalo. Hotel som nemala ďaleko. Chválabohu. Otvorila som dvere, preletela okolo recepcie a vybehla po schodoch. V bunde nahmatala kartu od dverí a otvorila ich. Zabuchla som a ľahla si. Čakala som to, no časť mňa stále dúfala, že to cíti rovnako. No mýlila sa. Čo ma to vôbec napadlo? Nikdy som mu to nemala povedať a keď áno, tak určite nie teraz. Už ho nikdy neuvidím. Mal ma iba na sex. Zazvonil zvonček. Aspoň na chvíľu som si myslela, že to tak nebude, no stál tam Erick. „Erick, prepáč, ja nemám chuť," usmiala som sa a utrela si slzy. „Čo sa ti stalo?" „Nič, nerieš, ahoj." Zavrela som dvere a ľahla si. Spustil sa ďalší prúd sĺz, ľútosti a výčitiek. Vyzliekla som si bundu a vzala telefón. Zavolala som na hotelovú službu a objednala si zeleninovú pizzu bez brokolice a balenú minerálku. Sadla som si a predýchavala to, čo sa stalo. Nevydržala som sedieť, tak som si ľahla a prikryla sa. Všetko ma prevládlo a zaspala som.

„Dan, otvor, mám tu aj tvoju pizzu." Ten jeho hlas. Ach. Má to však jeden háčik. Nemôžem ho už vidieť. Nedokázala by som sa mu pozrieť do očí. Ale druhá vec je, že má moju pizzu, je asi polnoc a mne škvrká v bruchu. Postavila som sa a otvorila dvere. „Jediný dôvod, prečo som tie dvere otvorila, bol ten, že som hladná," vzala som pizzu a chcela zavrieť dvere, no on ich zastavil nohou. Pritlačil silou a otvoril ich. Zavrel dvere a pozrel sa mi hlboko do očí. Oprel ma o stenu. „Nemám prečo sa s tebou rozprá-" Priložil mi prst na pusu a začal rozprávať on. „Asi to je už otrepané, ale... Prepáč. Ja neviem, čo cítim. Niečo určite, ale čo? To práveže neviem," vzdychol. Oblízol si pery, prešiel si prstami medzi vlasy a usmial sa. Chytil moji bradu medzi palec a ukazovák. Priblížil sa ku mne a mne sa rozbušilo srdce. Do brucha sa mi ako zázrakom dostali motýle, ktoré sa ako šialené rozlietali pri dotyku našich pier. Ah.

Ju :3 To už je 20. časť :3 A máme tu už cez 1K votes :'O Ďakujem :*

Koment a Vote :)