Dawn behind the black horizon [HP Fanfiction]

2. V ZAJATÍ

Prvé čo si Hermiona uvedomila, keď sa zobudila bolo, že leží v mäkkej teplej posteli, a jej tváre sa dotýkajú teplé slnečné lúče. Pomyslela si, že sa možno jej myseľ bráni, a predstavuje si niečo čo už nezažila tak dávno. Pohodlie, teplo a pocit bezpečia. Ak to bol sen, nechcela sa z neho zobudiť. Možno jej telo práve teraz mučia, v tej chladnej kobke, ale nikdy si nepodmania jej myseľ. Dieťa ... Dotkla sa svojho stále plochého brucha, a po lícach jej odrazu tiekli slzy. Nedokázala svoje dieťa ochrániť. A Ron ... Najprv prišla o Harryho, rodičov a teraz aj oňho. Ron ... Už naozaj nemala nikoho. No najhoršie bolo, že možno nedokáže zachrániť svoje bábätko, ktoré malo právo na život.

Otvorili sa dvere, tak potichu, že si to ani nevšimla. „Slečna!" počula ako ju oslovil piskľavý hlások, ktorý síce nikdy predtým nepočula, ale jednoznačne musel patriť škriatkovi. Zľakla sa. Prudko sa posadila a dívala sa na malé stvorenie pred sebou. Malo obrovské uši, velikánske oči a nos ako gombičku, odeté do starej ošúchanej handry. Odev, bol symbolom zotročenia domových škriatkov. Milo sa na Hermionu zazubilo, a ona si až teraz všimla, že škriatok, a podľa hlasu usúdila, že je to určite dievča, drží v rukách obrovskú tácku s jedlom.

„Pán poslať Nimmi! Aby sa Nimmi o slečnu postarala." položila k Hermione na posteľ raňajky. „A slečna musieť všetko zjesť!"

Hermiona neverila vlastným ušiam. Nesnívala sa jej to teda? „Kto je tvoj pán?" spýtala sa. No kým to dopovedala, škriatka zmizla a ona opäť osamela. Bolo to šialené. Ako sa dostala z toho príšerného väzenia do tejto peknej izby? A najmä prečo? Bola príšerne hladná, no neodvažovala sa ničoho dotknúť, hoci to voňalo viac než lákavo. Odložila jedlo na stolík, a zamierila rovno k dverám, hoci vedela, že je to vopred prehnaná bitka. Boli zamknuté, a ona keďže nemala svoj prútik nemala proti nim žiadnu šancu. V izbe kde bola sa nachádzalo obrovské okno a tiež ďalšie presklené dvere, ktoré viedli na terasu. Tie však boli zamknuté tiež. Ako inak ... Prekvapilo ju, že vidí nádhernú záhradu plnú kvetov a ruží. Bolo to očarujúce. Jej myseľ si s ňou isto zahrávala. Opäť o tom bola presvedčená. Obzerala sa okolo seba, v snahe nájsť niečo čo by mohlo slúžiť ako zbraň, hoci chabá, alebo stopu, ktorá by jej napovedala, kto je jej novým väzniteľom. Nábytok bol drahý, luxusný, prevažne z ebenového dreva. Okrem postele, tu bolo jedno veľké kreslo, poličky na knihy, ktoré boli plné vzácnych výtlačkov. Ale bolo tam aj veľa výtlačkov, ktoré pre ňu neboli zaujímavé a ničím užitočné. Čítala ich už pradávno ... Skriňa, písací stôl a malý nočný stolík. Nakukla do skrine, a boli tam úhľadne poskladané habity a drahé, luxusné pánske oblečenie. Napokon si všimla aj biele dvere, ktoré takmer dokonalo splývali so stenami rovnakej farby. Stisla ich, a na jej prekvapenie kľučka okamžite povolila. Miesto úniku sa však pred ňou objavila iba kúpeľňa. Prvé čo ju napadlo, že je určite väčšia než celý ten malý bytík, v ktorom sa s Ronom ukrývali posledné mesiace. Prišla k umývadlu a pustila vodu, namočila si ruky a potom si umyla celú tvár. Ako sa videla v zrkadle takmer sa nespoznala. Pripadala si vychudnutá, neupravená, špinavá ... a na tvári pod očami, mala obrovské kruhy, ktoré vypovedali o únave a starostiach, ktoré boli na jej pleciach. Bola bledšia než zvyčajne a celkovo sa cítila, akoby mala viac než len dvadsaťjeden rokov. Vedela, že je to riskantné, nevedela, kde sa nachádza ... no tak dávno si nedopriala poriadny kúpeľ a pohľad na vaňu ju naozaj zvádzal. Navyše cítila, že má príšerné vlasy, lepkavé. Skôr než by si to dvakrát premyslela, vyzliekala si svoje zafúľané oblečenie, a medzitým si pustila horúcu vodu, a pridala aj niekoľko voňavých bubliniek. Možno to bolo hlúpe, ale nedokázala tomu odolať. Ako vošla do vane a voda sa dotkla jej chladného tela sykla od bolesti, najmä vďaka niekoľkým ranám a odreninám. Postupne to však prestávalo a bolo to naozaj príjemné. Umyla si vlasy, nasiaknuté potom a krvou, svojej pokožke dopriala kontakt s voňavým luxusným mydlom, čo nezažila tak dávno, až si to nepamätala ... vyliezla, až keď bola voda takmer studená. Vkĺzla do mäkkého tmavého županu, ktorý jej bol priveľký,huňatých papúč a pustila sa do prania svojho oblečenia. Netúžila si ho špinavé obliecť na čisté telo. Keď s tým bola hotová odrazu sa rozplakala. Nahlas vzlykala. Ron je mŕtvy ... je preč, a už ho nikdy neuvidí. Nevedela, ako dlhý čas strávila v kúpeľni, ale asi to bol nejaký čas. Napokon sa ako tak upokojila a snažila sa byť silná. Ron by to tak chcel, a maličké tiež. Musí byť silná preň. Nech to stojí čokoľvek. Musí. Jej dieťa bolo jediné čo mala. Jediné na čom záležalo, a prečo bola ochotná bojovať do posledných síl.

Draco Malfoy mávnutím prútika odstránil z dverí pečatné kúzlo a vošiel do izby, kde včera uložil bezvládnu Hermionu Grangerovú. Bolo to príliš šialená predstava, že ona bola tu, v jeho dome, v jeho moci. Mal možnosť, sa jej odplatiť za všetky tie príkoria, ktoré mu spôsobovala počas štúdia. Prekvapilo ho, že izba je prázdna, a raňajky takmer nedotknuté. Vedel ale, že nemôže byť nikde, izba bola dokonale zamknutá, sám na to dozrel, a navyše počul z kúpeľne zvuk tečúcej vody. Skôr ako by si rozmyslel, čo urobí dvere kúpeľne sa otvorili, a stála v nich Hermiona. Prekvapene naňho hľadela neschopná pohybu či slova, akoby primrzla na mieste. Jedinou jej reakciou bolo prudké dýchanie, čo si všimol vďaka tomu, že sa jej hýbala horná časť županu. Jeho županu. Skontrolovala si previazanie, ktoré sa jej začalo uvoľňovať. „Nie ..." šepla.

„Upokoj sa Grangerová," zastavil jej protesty, skôr akoby ich vyslovila. „A oceňujem, že si sa okúpala. Nevoňala si príliš vábne."

„Čo tu robíš? A čo tu robím ja?" pýtala sa.

„Chceš stručnú, alebo dlhú verziu?" spýtal sa jej sarkasticky. Neodpovedala samozrejme, iba mu venovala vzdorovitý pohľad. „Za prvé, aby si videla, toto je môj dom. Za druhé Temný pán, ťa nepotrebuje. A ja som ťa dostal ako odmenu. Alebo darček ... volaj to ako chceš." usmial sa na ňu. Ten úsmev ju vydesil. „Nemusíš byť taká nadšená Grangerová," poznamenal, pretože si to hneď všimol. „Navyše by si sa mi mala celkom poďakovať. Rokwood, by sa s tebou pohral inak. Než mám v úmysle ja."

„Čo so mnou chceš urobiť?" A ignorovala triašku, ktorú cítila po celom tele.

Mykol plecami. „Uvidíme." odvetil ledabolo. „Najprv by si sa mala najesť, Grangerová. Nie je to otrávené." Vzal si kúsok sústa a vložil si to do úst. Bolo to už studené. A trocha sa napil aj z džúsu. „Vidíš?"

„Nechápem, ale prečo sa toľko staráš!" mračila sa naňho. „Má to byť nejaká nová forma mučenia?"

„Nerozmýšľaj toľko Grangerová." prikázal jej. „Vlastne od dneska nemusíš myslieť vôbec. Si môj majetok. A majetok myslieť nemusí. Jeho úlohou jej slúžiť."

Nikdy nepočula nič ponižujúcejšie. Nechcela si ani len predstaviť, ako chcel aby mu slúžila. Popravde ani to nechcela zistiť.

„Nimmi!" zavolal odrazu a takmer vzápätí sa zjavila škriatka.

„Čo si pán želať?" zapišťala úctivo.

„Prines, Grangerovej oblečenie.  A jej staré veci vyhoď." prikazoval škriatke, ktorá horlivo prikyvovala pri každom jeho slove.

„Nie!" skríkla Hermiona. Keď si škriatka lúsknutím privolala jej oblečenie do svojho náručia. „Sú to moje veci!" zaprotestovala.

Mračil sa na ňu. „To nie sú veci. Sú to handry!" zavrtel hlavou. „Hlúpe dievča ... dobre, tak jej ich nechaj Nimmi, dneska mám dobrú náladu." pozrel sa na Hermionu. „Ale zakazujem ti ich nosiť." dodal napokon. „Merlin ..."

„Slečna!" Nimmi docupitala k nej a Hermiona si svoje oblečenie vzala a držala ho, ako nejaký poklad hoci, to naozaj boli úbohé, staré a vyšúchané kúsky odevu. Ale naozaj nerozumela, prečo je v tejto izbe. Prečo nie je v nejakej kobke, alebo väzení?

„Nimmi, prines slečne ..." posledné slovo vyslovil neskutočne pohŕdavo a posmešne. „to oblečenie."

Nimmi sa s hlasitým PUK odmiestnila a za pár sekúnd sa vrátila späť. Niesla šaty a topánky. Položila ich na posteľ a Hermione stačil letmý pohľad a hneď si uvedomila, že je to slúžkovská uniforma. „Si úbožiak Malfoy." vyhlásila pohŕdavo a z očí jej sršali blesky.

Nevyviedlo ho to z miery ani na okamih. Naopak, vyzeral, akoby ho pobavila. „Ale nie, ... iba sa nudím. A ty ... ty budeš moje rozptýlenie Grangerová." povedal jej. „A pre teba pán Malfoy." napomenul ju.

„Nikdy." odvrkla. 

„Uvidíme."   

*** 

Ahojte :)

V prvom rade, ďakujem ešte raz za reakcie na predošlú kapitolu, a dúfam, že sa vám bude páčiť aj táto dnešná :)

Čo hovoríte na Hermioninu situáciu? Fakt mi jej je ľúto :/ A čo hovoríte na túto verziu Dráčika? :D

Kisses -V