Prebrala som sa akoby v šoku. Zhlboka som sa nadýchla, až mi šlo roztrhnúť hrudník. Vzduch mi prúdil do pľúc, do každej bunky tela. Cítila som to tak intenzívne, tak silno, prestupoval mnou v každom jednom bode. Rukou som zvierala niečo teplé, dôverne známe. Vedľa mňa sedel Oliver, držal ma za ruku a vyjavene na mňa upieral svoje modré oči. Nevládala som nič povedať, len som sa snažila upokojiť svoje dýchanie. Netušila som ani, kde sa vzal ten šok, prečo som sa celá chvela? Niečo bolo inak. Cítila som to okamžite. Hľadela som na Oliho a pohľadom ho prosila o odpovede na otázky, ktoré som ešte ani nevyslovila.
"Lil, si v poriadku?" Spýtal sa ma a ja som neisto prikývla. Prevrátila som sa na bok a posadila sa. Poobzerala som sa po sebe, stále som bola v krvavom tričku. Sedel vedľa mňa na zemi, presne tak ako predtým.
"Ako dlho..." Začala som chrapľavým hlasom, no namiesto Olivera mi odvetil Lucifer.
"Asi desať sekúnd. Bola si mimo desať sekúnd." Nechápavo som sa na neho zamračila a potom znova uprela oči k Olimu. Výraz v jeho očiam ma desil. Niečo ho vyviedlo z miery a ja som tušila, že to súvisí so mnou. Angela stála takmer pri dverách spolu s Camom a mali na tvári podobný výraz.
"Čo je?" Opýtala som sa úplne potichu, pretože som sa bála reakcie. Vari je zo mňa zasa démon, alebo mi narástli rohy? Čo sa so mnou stalo?
"Lil. Si v poriadku?" Stisol mi dlaň a ja som sa trochu odtiahla.
"Asi...áno. Krvácam ešte?" Chcela som nazrieť na svoj chrbát, keď som to zbadala. Jemne som vytočila hlavu a uvidela za sebou niečo neskutočné. Po stranách mojich rúk sa rozprestierali obrovské biele krídla s modrými okrajmi na každom prierku. Zdesene som zoskočila z postele a vykrúcala sa v absolútnom šoku z toho, čo som videla.
"Čo to má znamenať? Prečo ich zas mám? Ja nechcem byť démon! Už nie! Prosím!" Kričala som zúfalo do vzduchu a otáčala sa, akoby som bola schopná vidieť si na vlastný chrbát a obzrieť si tú ohavnosť, čo mi trčala z chrbta. Vydesila som sa, šokovalo ma to. V momente ma premkol strach, že zasa zostanem dolu, že zasa budem tá temná Lilith ako predtým. Nechcela som to, v hĺbke duše som toto svoje ja stále nenávidela a myšlienka, že by som sa tam vrátila ma nútila myslieť na najhoršie.
"Čo to má znamenať!" Zastavili ma až Oliho ruky na mojich ramenách, potom čo som takmer polovicu nábytku v miestnosti rozbila svojimi krídlami. Netušila som, že majú takú silu. Keď som na sebe cítila jeho dotyk, trochu ma to upokojilo, ale stále som zbesilo dýchala a do očí sa mi tisli slzy zúfalstva.
"Upokoj sa, Lil. Lily! Upokoj sa!" Hľadel mi priamo do očí a pevne ma stisol. Sklonila som hlavu a zakryla si ústa rukou. Hlavou mi vírili obavy a strach.
"Sklamem ťa, ale s týmto už medzi nás určite nepatríš!" Štekol po mne Lucifer a ja som zdvihla oči k jeho posmešnému úškrnu. Nič som nevravela, čakala som, že mi to objasní bez opýtania.
"Nijaký démon nemá biele krídla. Tie tvoje sú z vrchu. Teraz patríš k nim. Tak ako ten váš anjelik." Zmätene som na neho vyvaľovala oči, moja myseľ odmietala prijať jediné slovo. Ešte stále som bola úplne vyvedená z miery. Prebrali ma až Oliho oči, ktoré na mňa uprel s akousi nádejou skrytou v ich hĺbke.
"Čo tým myslíš? Má späť svoje krídla?" Hlesol po ňom, na čo Lucifer pretočil očami a vzdychol si.
"Vy ste teda nevzdelanci! Hovorím ti, že u nás biele krídla nik nemá. Nie je od nás. Sama sa ich vzdala, takže prestala byť démonom. A ten hore, si zrejme povedal, že jej to niečím odplatí. Blahoželám ti. Je z teba serafína." Musela som si sadnúť, pretože by som zrejme spadla. Netuším ani ako sa mi to podarilo, ale krídla za mojím chrbtom zrazu zmizli. Oliver zostal stáť pri posteli a otočil sa k Luciferovi.
