Čo sa stalo s Tomom?

14. Noví spolusprisahanci?

Celkom by ma zaujímalo, kedy už Riddle prestane s týmito vecami. Vyhýba sa mi, ako keby sa bál, čo je veľmi čudné. Predtým nemal problém chodiť po škole a útočiť na ostatných, hlavne na mňa... Možno sa učiteľom konečne pospájala dohromady imaginárna skladačka, zaregistrovali, že keď sa stane niečo zlé, Riddle je neďaleko, alebo si konečne vstúpil do svedomia. Hlúposť, na to by nejaké svedomie musel mať.

Nesťažujem sa, konečne sa môžem pohybovať po hrade bez strachu, že na mňa niekto zaútočí. Aj tak trávim väčšinu času v knižnici a hľadám nejaké kúzla, čo by mi pomohli v boji proti Riddlovi.

"Kimberly Wrightová?" začujem niekoho v klubovni. Zdvihnem hlavu od knihy.

"To som ja," prihlásim sa. Príde ku mne nejaké dievča, možno druháčka.

"Mám pre teba odkaz od Lucasa," povie. Lucas je kapitánom metlobalového družstva. Uvedomím si, že na tréningu som nebola poriadne dlho. Dopekla.

"Aký?"

"Hovoril, že ak neprídeš na ďalší tréning, vykopne ťa z družstva. Citujem," povie dievča.

"Ďakujem. Nevieš, kde by som ho mohla nájsť?" spýtam sa.

"Naposledy som ho videla vo vstupnej hale," informuje ma.

"Ďakujem, maličká," usmejem sa a potom sa strhnem. Ja sama neznášam, keď mi pripomínajú moju výšku. Ale dievča sa zasmeje.

"Som od teba väčšia. A volám sa Bell Chaseová."

"Tak teda ďakujem, Bell. Prepáč, musím nájsť Lucasa," poviem a vybehnem hore do spálne. Knihu odložím na kôpku na nočnom stolíku a uvedomím si, že by som mala byť šťastná, že tá kôpka ešte drží. Toľko kníh...

Vezmem si metlu a prezlečiem sa do metlobalového dresu. Ponáhľam sa dolu, keď začujem nejaký hrmot z našej spálne. Rýchlo sa otočím a zazriem kopu kníh z môjho nočného stolíka na zemi. Rôzne pootvárané, s pokrčenými listami... Strašné!

"Dopekla, dopekla, dopekla, dopekla," nadávam potichu a snažím sa tú pohromu dať aspoň trochu do poriadku. Knihy zdvíham, kontrolujem, či nie sú veľmi pokrčené, alebo či sa im neroztrhla stránka. Potom si spomeniem, že musím ísť nájsť Lucasa. Začnem potichu nadávať.

Čo je pre mňa dôležitejšie: knihy alebo metlobal? Rýchlo sa rozhodujem.

Nakoniec namierim prútik na knihy na zemi, kúzlom ich prenesiem na posteľ a rozbehnem sa dolu na školské pozemky. Musím nájsť Lucasa, je pravdepodobné, že bude vonku.

Na štadióne vidím lietajúce postavičky. Vysadnem na metlu a vzlietnem do vzduchu, chcem tam byť čo najrýchlejšie.

Postavy si hádžu lopty, asi je tréning. Keď prídem bližšie vidím, že to nie sú naši, ale Bifľomorčania. Pristanem na zem a na štadión vojdem normálne. Zamierim na tribúny, zvyčajne tam niekto býva a pozerá sa na tréning. Ľudkom na tribúne veselo zakývam a poteší ma, keď mi zakývajú naspäť.

"Ahojte," pozdravím ich.

"Ty nie si od nás," povie jeden z nich.

"Nie, ale hľadám niekoho od nás. Myslela som, že bude tu. Nevideli ste Lucasa, bystrohlavského kapitána tímu?"

"Oni tu mali tréning pred nami, už odišli," povie chlapec.

"Ďakujem. V tom prípade už musím veľmi rýchlo ísť. Tešilo ma," usmejem sa a utekám na hrad. Pozriem sa, či nie sú náhodou vo veľkej sieni, lebo tam sa po tréningu chodí najčastejšie. Samozrejme, sú tam a vychutnávajú si skvelé jedlo. Prebehnem až k miestu, kde sedia moji spoluhráči.