Pre vládkyňu ghúlov Evelinu a veliteľa jej špeciálnej jednotky Andreja nastávajú ťažké časy. Muž, ktorý má v úmysle pretvoriť svet k obrazu svojmu, už začal svoj plán napĺňať. V tejto utópií však nebude pre ghúlov miesto.
Všetko sa už dalo do pohybu...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Hoci toto bola dokonalá príležitosť, ona utekať nemohla. Jej telo sa odmietalo pohnúť, svaly niekto odpojil od miechy, ako keď sa vytiahne kábel zo zástrčky.
Ani vo sne by ju nenapadlo, že tu nie je sama. Na takéto hnusné miesta predsa nikto nechodí. Iba ak fetky zo sídliska naaplikovať si pár gramov pika do krvného obehu, zatúlaní onanisti zatrepať jašterom a holuby srávať.
„Čoskoro bude snežiť."
Nezvaný návštevník urobil ďalší krok. Zrak jej ešte nefungoval dobre, preto nevidela viac, ako obyčajný človek. Stála tam, prikrčená ako mačka, čo bráni svoje teritórium, pokrytá súvislou vrstvou krvi a telesných tekutín. Vystúpil z tieňa. Pozrel sa na ňu a potom na roztrhané torzo ležiace pri nej. Naraz ňou prešla hrôza. Pretože až teraz pochopila, kto pred ňou stojí. Príliš neskoro.
Čierny kabát s ktorým sa pohrával vietor a šedé kryptek maskáče. Ďalší z jej druhu, hoci nebol prvý, ktorého už stretla. Tento však bol iný. Neprišiel sem loviť ako ona. Nie ľudí.
„Vieš, kto som?" padla otázka. Odpoveďou mu bolo pokrútenie hlavou. „Tak potom aspoň musíš tušiť, prečo tu som."
Bol mladý, dosť mladý, no v jeho hlase bolo niečo, čo vyvolávalo dojem niekoho staršieho. Skúsenosti a sebaistota. Hovoril s ňou s výrazom plným pohŕdania, akoby bola pre neho menej, než tá mŕtvola, čo leží vedľa.
Spravil posledný krok a zastal tri metre od nej. Cúvla pre ním, ako zviera pred ohňom. Dobre vedela, prečo z neho má strach. Nebol ako ona. Bol niečím horším. Skutočný zabijak. Príšera, ktorá patrí do nočných môr, nie do skutočného sveta.
„S tebou asi príliš debata nebude, hm?" povzdychol si a pokračoval. „Existujú pravidlá. Buď sa ich naučíš, alebo neprežiješ. Tak to v tomto svete chodí," ukázal na telo pri jej nohách. „Ty si sa očividne nepoučila. Toto je naše územie. Tu platia naše zákony. Každý, kto sem vkročí sa nimi musí riadiť. To, prečo tomu tak je, má svoj dôvod. Nie kvôli sebe. Je to pre dobro celku. Náš druh prežíva, pretože tieto pravidlá rešpektujeme. Keby sme ich nedodržiavali, neboli by sme ničím."
Pozrela sa na mŕtvolu a potom späť na neho.
„No tak. Povedz už niečo. Tak fajn, ako chceš," povzdychol si. Začínal už strácať trpezlivosť. „Ja ti niečo prezradím. My druhé šance nedávame."
„Čo?"
„Aké čo?" podvihol obočie on.
„To nie je fér."
Najprv mal pocit, že to šepká vietor, no keď mu došlo, že to je ona, mal čo robiť, aby potlačil smiech.
„Že to nie je fér? Tak to povedz tým, na ktorých územiach lovíš. Tým, ktorí teraz nechcú ani vystrčiť nos von, pretože sa nám po uliciach promenádujú lovci. Lovíš hlava-nehlava a kedy sa ti zachce. Priťahuješ pozornosť. Pokiaľ si to vôbec uvedomuješ." Opäť kývol na torzo pred sebou, pod ktorým sa začínala robiť tmavá kaluž. „Nevieš sa ovládať. Ale to nie je ten problém. A čím budeš silnejšia, tým bude tvoj hlad väčší. No ani to nie je tá podstata. Ty si proste a jednoducho hlúpa. To je problém."
Teraz už do posledného kúska tela plná hrôzy cúvla, no nevšimla si mŕtvolu za sebou. Zakopla a dopadla na zadok. Ghúl sa ani nehol, dobre vediac, že mu nikam neujde.
„Počkaj... Ja som to takto nechcela."
Vyzeral, akoby sa mu protivila už len tým, že by tu mala fňukať a žobrať o život, no v jeho tvári stále spočíval nečitateľný výraz.
„Ako som povedal," pokračoval po krátkej odmlke. „Urobila si chybu, za ktorú zaplatíš. Toto nie je o spravodlivosti. V tomto svete nič také nie je. Len jediná spravodlivosť existuje – a to smrť."
Rozopol si kabát, pod ktorým mal taktickú vestu a opasok s mečom. Čierna pogumovaná rukoväť i pošva z hliníku, bez ozdôb a ornamentov. Vytiahol čokutó, monomolekulárna oceľ sa v šere zaleskla, akoby sama žiarila. Toto bola zbraň na zabíjanie, ktorej čepeľ dokázala preseknúť betón, alebo preraziť kevlar ako nič.
„Hovoríš, že to nie je fér. Dobre, tak ja budem fér. Teraz počúvaj," povedal ghúl. „O tomto okrem nás nevie nikto. Moji muži sú v meste, ale o ničom zatiaľ netušia. Sledoval som ťa sám a nič som im nepovedal. Je to prosté – pokiaľ ma porazíš, si voľná. Ta-dá! Nikto ťa hľadať nebude, aspoň myslím. Moje telo tu nájdu ráno. Auto mám tamto pri chodníku a kľúče v tej sumke so zipsom na opasku. To už budeš dávno za humnami. Ako vravím – je to fér."
Ghúl sa už blížil s mečom v ruke. Hoci celkom očividne kríval, išiel sebaisto k nej. Bolo jedno, či v tej chvíli hodlala bojovať alebo utekať, teraz jej už zamrzli aj myšlienky v mozgu.
Toto bola jeho hra a z tej živá nevyjde. Chce vedieť, čo v nej je, či mu za to stojí, alebo si má nájsť niekoho iného. Vedel, že i v relatívne slabom ghúlovi sa môže skrývať potenciál jeho sily a regenerácie. Odtiaľto už nebolo cesty späť.
Už bol pri tele, zatiaľ čo ona cúvala ako vydesené zviera.
„Toto je lajdácka robota. Ale niet divu," strčil bagančou do mŕtvoly. Potom sa pozrel späť na tú úbohú trosku. „Počuj, ak po mne chceš skočiť, tak to urob. Pretože zapichnúť ťa na zemi by mi bolo trápne," podvihol obočie. „Mám sa otočiť, čo?"
Naozaj na neho vyštartovala. Keď myslela, že sa nedíva. Bola síce rýchla ale tak predvídateľná a priamočiara, že by sa jej vyhol aj so zavretými očami a s gaťami na pol žrde.
„Úbohé," ozvalo sa jej za chrbtom. „A teraz sa už začni snažiť."
Zaútočila po ňou ako divé zviera a zahnala sa znova. Navzdory ortéze na kolene sa jej poľahky uhol a popošiel dozadu. Oháňala sa pazúrmi čoraz zúrivejšie a tentoraz to už vyzeralo vážne smiešne. Meč stále držal v ruke a nevyzeralo, že by sa ho chystal použiť. Možno by jej mal vysvetliť, že pazúry sa ghúlom nevyvinuli pre boj medzi sebou ale na zabíjanie obyčajnej koristi, akou boli ľudia.
Hoci útočila hlava-nehlava, čoskoro sa naučil, akým spôsobom sa pohybuje. Nikto nebojuje náhodne, vždy je tam nejaký vzorec, len treba pozorne sledovať. Mohol by sa jej uhýbať do rána a už ho to popravde začínalo nudiť.
Počkal, až po ňom vyrazí a nastavil čepeľ, ako keby chcel spraviť vodorovný sek. Narazila do nej bokom, ostrie jej prešlo brušnou dutinou tak hladko, že sotva zacítil nejaký odpor.
Prehla sa v páse a vykríkla. Tak predsa len ešte cíti bolesť. Ghúl sa nad tým musel cynicky pousmiať.
Reagovala inštinktívne, ako predpokladal. Pokúsila sa mu vraziť pazúry do tváre, vypichnúť mu oči, no on jej vykrútil ruku za chrbát a zlomil zápästie. Jediným presným sekom jej preťal šľachy na kolenách.
Dievča sa zrútilo na zem ako vrece krumpľov. Z pod kože na zápästí jej trčala kosť ako ocumľané špáradlo. Zvíjala sa na zemi v kaluži krvi, svojej i ľudskej, neschopná vstať.
„Mohol by som ti odseknúť obe ruky. Ale zas aby sa nepovedalo, že som sadista..."
Natiahla po ňom ruku s pazúrmi, možno v zúfalej prosbe o milosť a možno mu chcela poškrabať čerstvo naleštené kanady. Prišpendlil jej mečom zápästie o zem. Vyčerpala posledné sily a dopadla tvárou na zem.
Dačo zachrčala ale sotva jej bolo rozumieť. Na dnes už stačilo. Nedopraje jej smrť v boji. Taký si odpad, ako tento, si taký ľahký koniec nezaslúži. Avšak to neznamenalo, že ju hodlal zabiť okamžite.
