rok v znamení jupitera

KAPITOLA TRETIA II Okno k bratom

S Finnom to bolo vždy viac ako zložité. Či už s jeho pestrou personalitou, prísnymi rodičmi alebo sexualitou, s ktorou nie každý súhlasí. Častokrát sa s tým musel vysporiadať a Mel vedela, že to nezostalo len pri prázdnom plači. Jeho hánky zdobili staré jazvy, ktoré zakrýva náramkami, pretože svoje rozhodnutia ľutuje. No i tak nemôže vrátiť čas naspäť, ani povedať svoju minulému ja, že je to všetko zbytočné.

Melvis ani Heather ho nikdy nesúdili. Boli jeho jedinou oporou, keď ho jeho mužský priatelia opustili po tom, čo všetko vyšlo najavo. A tak si museli zvyknúť na nechcené pohľady, keď všetci traja kráčali ulicou alebo to, že už nie je bezpečné chodiť do ich obľúbenej reštiky len kúsok od ich ulice. Prispôsobili sa. Už nechodili tam, kde ich nechceli a Finn sa nemálo cítil vinný, aj keď bezdôvodne.

Teraz sedeli u Mel v izbe, na širokej posteli mali rozložené všetko jedlo, čo našli v malej špajzičke hneď vedľa kuchyne a na okennom parapete na nich čakalo nedopité víno v sklenených pohároch. Bol čas obeda, no oni sa dohodli, že dnes si nebudú nič objednávať. Heather ležala na Finnových nohách a on sa jej zatiaľ hral s dlhými vlnitými vlasmi. Melvis im zatiaľ rozprávala o jej novej práci a o jej strachu z toho, že to pokazí.

Nikdy predtým nikde nepracovala. Bar na rohu štrnástej bude jej malá premiéra, a tak má, logicky, strach zo všetkého, čo sa môže pokaziť.

„Nemáš sa čoho báť, keď ťa zobrali hneď po troch otázkach, sú zúfalí," tvrdila Heather, „ozaj, akí sú? Je ten mladý fešák?" hravo sa zasmiala a načiahla sa pre posledné arašidy.

„Vieš, veľmi som nad tým ani neuvažovala, keďže som mala pocit, že ma chce zabiť. Ten jeho prístup a všetko...normálne som rozmýšľala, že odídem."

„Ale to by bola veľká chyba, keď sa na to teraz pozrieš," napchala si plnú hrsť orieškov do úst a pokračovala, „a ten tvoj šéfino? Čo on?"

„Bože, ani ho nespomínaj!" Mel nevedomky prevrátila oči, „vrútil sa tam ako divoká voda, ani si ma nevšimol a potom mi vravel, aké mám šťastie, že ma zobrali."

Melvis sa prchko vyhrabala z deky a vstala. Načiahla sa, že im podá nedopité víno, no niečo ju vyrušilo. Dom naproti od toho ich oddeľovala len cesta a záhrady a tak boli k sebe relatívne blízko. Svojich susedov však dobre nepoznala. Huntera a jeho podivného brata zahliadla len párkrát. V okne priamo naproti boli modré závesy odhrnuté k rohom a okno napol otvorené. Spoza rámu vykúkal strieborný objektív teleskopu, nie však namierený na oblohu, ale priamo do okna. Do Melinho okna.

Nikto však v izbe nebol, zívala prázdnotou, no i tak to Mel nenechalo chladnou. Len zastrela svoje biele žalúzie a vrátila sa k svojej návšteve. Heather čosi ťukala na svojom mobile v ružovom obale, no Finn videl výraz na Melvisinej tvári.

„Stalo sa niečo?" spýtal sa ustarane.

„Nie, len... len malá blbosť. Počuj Finn, kto vlastne býva naproti?" palcom ukázala na okno za sebou, no viac sa nepozrela. Radšej pozrela na staré hodiny zavesené nad dverami do izby.

„Uhm, Reesovci. Takí čudáci. Hunter je celkom v pohode, hral za školský futbalový tým, možno si ho pamätáš - taký sexoš, svalnatý a vždy pekne oblečený. Monty, jeho brat, bol úplný opak. Teda aj je. Oni dvaja chodili na chodbách, akoby sa ani nepoznali. Fakt čudné, musím povedať."

„Doma to ževraj majú zlé," pripojila sa do rozhovoru Heather, „tatko dre jak kôň, len aby mali všetko, čo chcú, zatiaľ čo jeho žena chodí po iných spálniach."

„Ale to sa len hovorí, nemusí to byť pravda," kývol hlavou Finn. On nikdy nemal rád ohováranie, narozdiel od Heather.

Melvis sa nad tým ešte chvíľu zamýšľala. Naozaj je to pravda, že to majú také zlé? Bratov pár razy videla ísť v nedeľu na rannú omšu a vždy boli upravený a slušne oblečený. Nepodobali sa však. Hunter vyzeral viac ako jeho otec, zatiaľ čo Montymu chýbali črty jeho rodičov, aj keď vlasy sa mu točili rovnako ako jeho matke.

„Počuj, zlatko," Heather ju objala zozadu, zatiaľ čo Mel stále nemo stála pri okne, „budem už musieť ísť, sľúbila som mame, že jej ešte s niečím pomôžem."

„Ja taktiež, Mel. Uvidíme sa neskôr, okej?" ozval sa od dverí Finn.

Mel len kývla hlavou. Stále mala pred očami otvorené okno do cudzej izby. Ako mohla tak dlho bývať vedľa niekoho, koho ani nepozná? Chcela sa dozvedieť ešte viac o ich rodine, no Finn aj Heather boli už dávno preč. Len zospodu, z kuchyne, sa ozývali ženský hlas a chichot seniorskej skupiny, priateľok Melvisinej starej mamy. Tá si každú stredu a sobotu pozývala svoje kamarátky do prázdneho domu pod zámienkou rozobratia tematiky novej knihy od Betsy Bonesovej, no všetci vedeli, že len popíjajú víno a koňak a predávajú si najnovšie klebety.

Možno by ona vedela viac o Reesovcoch.

Melvis zišla dolu po schodoch, v sprievode huňatých mačiek zamierila rovno za piskľavými hlasmi, priamo do jamy levovej. Vedela, že môže očakávať záľudné otázky a dotyky starých rúk. Len čo vošla do miestnosti, všetky oči sa obrátili na ňu a smiech, čo na sekundu ustal, sa znova rozoznel presvetlenou kuchyňou.

Boli tam známe tváre, ktoré Mel stretávala už roky a boli tam i nové tváre, pretože babkin klan sa naďalej rozrastal a stával sa populárnejším. Veď len tu sa mohla zísť dámska elita z okolitých ulíc a vymeniť si najčerstvejšie novinky.

No mená si Mel nikdy nepamätala. Bolo ich priveľa, všetky oblečené v drahých kostýmoch, aby ľuďom dali vedieť, že na to majú, s obnosenými diamantovými náušnicami a zlatými prsteňmi navlečenými na ovisnutej pigmentovej koži na rukách. Všetky sa na ňu usmievali bielymi, umelými zubami a dotýkali sa jej pliec.

„Ako sa máš, drahá?" ozvalo sa zo skupiny, „nedáš si trochu? Akási si unavená? A čo priateľ? Ja som sa v tvojom veku už vydávala! A čo ten mladík, čo odišiel?" Otázky ju zahŕňali zo všetkých strán. Mel sa však sústredila len na jedinú tvár. Tvár svojej starej mamy, ktorá sa na ňu úprimne usmievala, v jemných rukách zvierala šálku s kávou a aby sa ešte viac líšila od skupiny, bola úplne nenalíčená bez zvláštneho účesu.

„Áno, drahá? Trápi ťa niečo?" ešte širšie sa usmiala a kývla k nej rukou. Mamu si vôbec nepamätala, no starká vraj vyzerala na chlp rovnako. Len vlasy jej už trochu zosiveli a tvár mala vráskavú. Pre Melinho otca muselo byť zrejme veľmi ťažké vidieť ju každý deň.

„Nič, babi, len som vás prišla pozrieť," pobozkala ju na líce, no otázky o Reesovcoch potlačila do úzadia. Teraz na to nie je čas, keď je v objatí svojich priateliek.

Chvíľu pri nich postála, no vôbec nepočúvala o čom sa bavia. Popíjala čaj a hlavu sa snažila aspoň na chvíľu vypnúť. No nedokázala to, toľko vecí a nových emócií, ktoré sa v jej živote objavili a zahrňovali každú bunku v jej tele. Ten drahý šperk v jej šuplíku, nová práca, život, ktorý ju po skončení školy čaká a nakoniec aj taká hlúposť, ako je teleskop otočený do jej izby.

Zrazu jej prišlo zle. Točila sa jej hlava a hlasy okolo nej sa miešali a boli neuveriteľne hlučné. Vybehla na terasu pred domom a zhlboka sa nadýchla. Musí prestať myslieť na zlé veci. Tmavé myšlienky ju sťahujú nadol, a to veľmi nechcela. Psy v diaľke zaštekali a to ju vytrhlo z myšlienok.

Posledný raz sa zhlboka nadýchla a keď sa chcela otočiť a vrátiť sa dnu, pohľad jej padol znova na okno domu oproti. To, ktoré ževraj patrilo jednému z bratov. Bolo však už zavreté a závesy zatiahnuté tak ako sa len dalo.

Spravila som malé zmeny, takže ako ste si všimli, zmenila som názov, s ktorým som doteraz nebola úplne spokojná. Aby som pravdu povedala, príbeh sa mal najprv volať Nice Bra a nakoniec je z neho toto. 

taktiež som objavila otrasnú chybu, že kapitoly som značila od druhej, že vlastne prvú som vynechala, ja krava, takže aj to.

Ďakujem však každému, kto mi zanechal vote či koment, veľmi si to vážim, keďže znova sa rozbehnúť je veľmi náročné. Vďaka, ešte raz ♥

Dia