Lapač slov

Z vlaku

Niektorí pozorujú krajinu, polia zahaľujúce sa do zeleného koberca, vzdialené domy, stále rovnaké. Obloha posypaná mäkkými mrakmi. Slnečné lúče zľahka dopadajúce na kopce.

Iní spia. Ponorení do vlastných snov, spomienok a trápení, prikrytí bundou či kabátom, s hlavou vyvrátenou dohora a pootvorenými ústami. Zopár sa snaží skryť svoju tvár.

Ďalší hľadajú svet v riadkoch a medzi nimi. Niekto na papieri, niekto na obrazovke. Niekto sa vzdeláva, niekto sa vydáva na dobrodružnú výpravu či zliepa zlomené srdce, niekto sa zabáva na tajomstvách celebrít.

Niekto sa rozpráva. Niekto mlčí.

Výhľad na krajinu zakryje panelový múr, z pohľadu naň sa väčšine zakrúti hlava. A tak krajinkári svoj zrak uprú k podlahe, prezerajú si interiér alebo spolucestujúcich. No málokto vidí. A ak, v pamäti im utkvie skôr zápach, ošarpané dvere stokrát pretreté farbou, opitý muž, vyzývavá slečna, tučná pani...

Ako kvapky dažďa stekajúce po okne do pramienkov, začnú sa zoskupovať v chodbičke.

Prudký pohyb vpravo. Kto nebol pripravený, stráca rovnováhu. Nárazy tiel, zamračené pohľady, hanblivé ospravedlnenia. Alebo ticho.

Prudký pohyb vľavo. Mnohí už vedia, čo čakať, no nájdu sa aj nepoučitelní.

Vpravo, vľavo, brzdenie.

Stanica je nadohľad.

Stará budova so žltou omietkou, nástupište zakryté hrdzavou plechovou stieškou, na peróne kde-tu človek.

Hegnutie dopredu a späť. Čakanie na prvého, kým príde na to, ako sa otvárajú dvere. A potom telo k telu, tisnú sa von. Zoskočia schodíkmi, prederú sa cez hlúčiky tlačiacich sa na ich miesto.

Málokto sa obzrie. Málokto zdvihne hlavu. Kráčajú vpred, rýchlo, sústredene k svojmu cieľu. Nevšímajú si magický okamih.

Dav sa pred vstupom do budovy podvedome rozostúpi. Uprostred prázdneho priestoru zostane stáť iba on, ruky skrýva za chrbtom. Čaká, keď iní idú vpred.

Od prúdu ľudí sa oddelí ona, ťahá za sebou kufor, ponáhľa sa s úsmevom. Na nič nečaká, vrhá sa mu do náruče a on ju jednou rukou zachytáva.

Spojí ich bozk.

Ona sa odtiahne a on pred seba vystrie druhú ruku, podá jej kvet. Červený kvet, výrazný a plný vášne ako chvíľa medzi nimi.

Zahalí ju radosť, jemne ho prevezme, venuje mu ďalší bozk.

Zoberie jej kufor a ruku v ruke ich pohltí prúd ľudí, zaplnia prázdny priestor.

Výpravca ostro zapíska, nástupište je odrazu prázdne.

Rútia sa cez prechod, k autobusom, autám, bicyklom, k ďalšej ceste.

Obloha posypaná mäkkými mrakmi. Slnečné lúče zľahka dopadajúce na betón.

Udržíš s nimi krok?