Pirátske dievča

Bod preňho

Keď sme vyšli na palubu, Joe mi strčil do ruky nádobu s liekmi a povedal, že Johna nájdem na prove. Pomali som sa tam pobrala. Slnko už bolo vysoko na oblohe. Na lodi fúkal jemný vietor a bolo počuť špliechanie vĺn. Postavila som sa ku kraju a nahla sa cez zábradlie. Šťastne som sa zasmiala. Za ten čas čo som nebola na mori som aj zabudla aké je to úžasné. Aj keď som nečakala, že skončím zrovna medzi pirátmi, nemôžem povedať, že je to také zlé ako by som čakala. Vlastne sa to tu zatiaľ príliš nelíšilo od kráľovského ľodstva. Trochu som zosmutnela. Čo je teraz asi s mojim otcom? Otočila som sa chrbtom k moru a vyšla na provu. John tam naozaj bol. Stál vpredu pred kormidlom a pozeral na vlny miznúce za obzorom. Trochu som si odkašlala aby som upútala jeho pozornosť.
,,Zoe..." povedal bez toho aby sa otočil. Nebolo mi úplne jasné ako vedel, že som to ja ale nevypytovala som sa.
,,Potrebuješ niečo?" spýtal sa a pozrel na mňa.
,,Prišla som ťa ošetriť." zasmiala som sa a zatriasla vo vzduchu nádobou na lieky. Uškrnul sa, hodil sa na bedňu opodiaľ a začal si rozväzovať vestu. Prešla som k nemu a pozrela sa aké bylinky sú v nádobe. Zobrala som do ruky rúžové lístky a pomrvila ich v rukách. Uvoľnila sa z nich príjemná sladkokyselá vôňa. Bol to kvet z Argónie. Mal protizápalové účinky. Na toto bol ako stvorený. Všimla som si ako na mňa John pozerá. Tiež som sa naňho otočila a spýtavo zdvihla obočie.
,,Ešte som nestretol obyčajnú mlynárovu dcéru, ktorá by bez problémov vedela zabiť tucet vojakov jednou rukov a ešte k tomu, sa vyznala v bylinkách." povedal ako odpoveď, a ja som v jeho hlase spoznala, že to nehovorí náhodou. Bolo mu jasné, že som mu o sebe klamala. Ale viac sa nepýtal. Ja som radšej odpovedala vyhýbavo.
,,Či sa vyznám v bylinkách zistíme o pár dní. Ak neumrieš." uškrnula som sa. John sa zachechtal.
,,Nemusela by si ma ošetrovať, keby si mi pred tým neublížila." podpichoval ma.
Pokiaľ rozprával stihla som namočiť kus látky do vody. Otočila som sa k nemu. Pozrela som naňho a prekvapene zažmurkala. Nemal na sebe košeľu a bolo vidieť jeho nahú hruď. Nasucho som prehltla. Nie, že by som v živote nevidela do pol pása nahého chlapa, ale pochopte. John mal vypracovanú hruď, široké ramená a všeobecne vyzeral dokonale. Ešte k tomu bol opálený a hruď mal čistú, bez jediného chlpu. Nebudem sa tváriť, že ma to neohromilo. Nikdy som nevidela krajšieho chalana. Ako tam tak stál v slnečnom svetle, vyzeral až božský dobre. Naštvane som prevrátila očami. Znova opakujem: Ako si sakra dovoľuje byť taký pekný!? Radšej som pristúpila k nemu a neohľaduplne mu začala drhnúť ranu na boku. On si z toho príliš nerobil. Ani sa necukol. Pozeral ako mu čistím ranu a ticho si pohmkaval nejakú pirátsku odrhovačku. Keď som sa posunula viac za neho, aby som mu ju mohla dobre vyčistiť, videla som na jeho chrbte niečo čierne. Posunula som sa ešte kúsok dozadu a lepšie sa na to pozrela. Bolo to tetovanie. Drak, ktorý sa mu tiahol až od krku cez pravú časť chrbta a mizol až za ohybom jeho nohavíc. Zrejme si musel všimnúť, že si obdzerám jeho chrbát, lebo sa spýtal:
,,Nepáči sa ti?" jeho pokojný tón dával najavo pobavenie.
,,Nikdy som nič také nevidela. Je to nádherné." povedala som s úžasom. A bola to pravda. Nech mu to robil ktokoľvek bolo to skutočné umenie na niekom. Ten človek sa tomu musel dobre rozumieť. Prisahám, že ani akýkoľvek obraz, ktorý som videla, sa krásou tomuto nevyrovnal. Z toho draka bol cítiť život. Skoro som videla ako hýbe chvostom, hrudník sa mu jemne vydúva a jeho až príliš živé oči pozorujú každý môj pohyb. Akoby nebol len atrament vpitý v koži, ale skutočný drak sediaci na Johnovom chrbte. Očividne to nestačilo. Život mu vdychovali aj tri jazvy, ktoré boli skutočným dôkazom niakeho zranenia, ťahajúce sa z druhej časti jeho chrbta až k pazúrom mesačného tvora. Johnov chrbát bol ako plátno pomalované najkrajším umeleckým dielom aké som kedy videla. Opatre som zvihla ruku, že sa dotknem pragmatického výjavu, ale bála som sa, že keď sa moja ruka dotkne dračích šupín, porežú ma. Keď som sa dostala z omámenia, položila som handričku a zobrala bylinky. To predsa nie je obraz ale jeho chrbát! napomenula som sa a donútila svoje ruky pokračovať v práci. Priložila som mu bylinky k rane a prichytila ich obväzom. Keď som ho začala obtáčať okolo jeho brucha jemne sa mi ruka dotkla jeho pokožky. Trochu som sa mykla a nervózne pokračovala ďalej.
,,Trochu veľa starosti kvôli jednému škrabancu." zasmial sa.
Ja som nič nepovedala a začala som baliť bylinky.
,,Prečo mám pocit, že sa odo mňa držíš čo najďalej?" chytil ma za zápästie aby upútal moju pozornosť. Keď som sa mu zahľadela do tváre, aj napriek jeho úsmevu som spoznala otázku v jeho očiach.
,,Mám snáď dôvod držať sa pri tebe blízko?" odpovedala som mu a jemne si vykrútila ruku z jeho zovretia. Schytila som krabičku s bylinkami a otočila sa na odchod. Ešte skôr ako som odišla som sa ešte raz obrátila. John však už zase stál pred kormidlom, opieral sa o zábradlie a pozeral na more pred sebou ako predtým. Tak som sa otočila späť a pokračovala v ceste, aj keď moja myseľ bola stále pri drakovi na jeho chrbte, ktorý ma fascinoval aj desil zároveň. Presne ako on. zasmiala som sa v duchu.