Pirátske dievča

Ďakujem, ale zomrieť ešte nechcem...

,,Deti moje konečne ste tu." Po chrbte mi prešiel mráz. Cítila som ako John položil ruku na moje rameno a pevne mi ho zovrel. 

Pozrela som naňho a prekvapene zistila, že sa usmieva.

,,Amaryl, nestraš ju." nenútene sa zasmial a pohol sa dopredu. Nechcela som zaostávať a tak som šla za ním. Držala som sa tesne pri ňom a ostražito sa obzerala okolo seba. Toto miesto vo mne stále nevzbudzovalo dôveru. Ani som si to neuvedomila ale dlaň som mala podvedome na rukoväti dýky.

,,Dobre, dobre. No veď ja sa len teším, že mám konečne návštevu." povedala Amaryl a zjavila sa za nami. Prudko som sa otočila a pozrela na čarodejnicu. Bola to statná žena, nie príliš vysoká ale zato široká. Vyzerala na štyridsať, aj keď som ani na chvíľu nezapochybovala, že to nie je jej pravý vek. Mala dlhé kučeravé vlasy, ktoré jej pri jej chrapľavom smiechu skákali na všetky strany. Jej oči boli zlaté a keď sa na vás pozrela mali ste pocit, že vidí až za vás. Akoby jej nevadila žiadna prekážka, mala som pocit, že vidí navzdory lesom, stenám alebo diaľke. Mala na sebe dlhé šaty zemitej farby a veľa šperkov. Poväčšine to boli korálikové náhrdelníky či náramky, ktoré štrngali pri každom jej pohybe. Milo sa na nás usmiala a so zvukom štrngajúcich korálikov sa pohla k nám. Pri jej dobroprajnom výraze som nemohla uveriť, že je to tá istá osoba, ktorá sa nás pokúsila už štyri krát zabiť.
Pre všetky prípady bude lepšie keď sa od nej budem držať ďalej. Veľmi sa mi to nedarí. poznamenala som v duchu, keď ma Amaryl zovrela v náručí spolu s Johnom. On sa len zasmial a jednou rukou jej objatie opätoval. Vtom som si všimla záblesk v Amarylinej ruke. Držala sklenený úlomok, ktorý bol od Johnovho chrbta sotva dva palce. Než stihla Amaryl mrknúť, vytiahla som svoju dýku a sekla som po skle v jej ruke. To sa rozlomilo a jeden kus s hrmotom padol na zem, kde sa úplne roztrieštil. John sa snažil vymotať z objatia, ktoré sa zmenilo na zovretie a ja som na tom nebola o nič lepšie. Druhú ruku čarodejnice som mala stále pevne na chrbte.
Ona však ešte neskončila. Otočila kus skla ďalšou ostrou časťou a opäť ju chcela vraziť Johnovi do chrbta. To som jej však nemienila dovoliť a rukoväťou som jej silno vrazila do ruky. Amaryl s tichým zavrčaním sklo pustila. John do nej vrazil plecom a vyslobodil sa. Čarodejnica sa zapotácala dozadu a tým povolila aj zovretie druhej ruky. Tiež som sa vykrútila a vycúvala som do bezpečnej vzdialenosti. Johnova ruka ma stiahla za seba a videla som ako pred seba vytasil meč.

,,Myslel som, že už s tým konečne skončíš." povedal John zastretým hlasom. Amaryl sa zachichotala ako malé dievča a sladko povedala:

,,Ale veď ma poznáš. Ja vás len tak škádlim." Po vražednej čarodejnici nebolo ani stopy a opäť tu stála len milo vyzerajúca Amaryl.

John si vydýchol a neochotne sklonil meč.

,,Dúfam, že už si pre dnešok skončila."

Amaryl sa tajomne usmiala a mne z toho prešiel mráz po chrbte. Nechcela som skončiť so sklom v chrbte.

,,Poďte ďalej." povedala čarodejnica a pobrala sa k dverám na boku izby. Nechápavo som na ne pozrela. Prisahala by som, že tu ešte pred chvíľou neboli. Okrem toho... my už sme predsa boli vnútri. Z vonku to nevyzeralo, že by tu mohla byť ďalšia miestnosť. Kam môžu viesť tieto dvere? Nebola som si istá, či sa mi to chce zisťovať, ale John vyzeral, že dvere nevníma ako hrozbu. Na môj vkus má až príliš veľa dôvery v niekoho, kto sa ho snaží zabiť. Nenápadne som ruky položila na rukoväte svojich zbraní a pobrala sa za Amaryl, ktorá zrovna otvorila dvere. Do temnej izby sa okamžite vlialo teplé svetlo. Všetci sme vstúpili do presvetlenej miestnosti a Amaryl za nami zabuchla dvere. Škúlila som do ostrého svetla, ktoré sa na mňa tlačilo zo všetkých strán. Keď som si naň konečne privykla, poriadne som otvorila oči a razom mi spadla sánka. Vyjavene som pozerala pred seba. Stáli sme v obrovskej  miestnosti, ktorá vyzerala, že je celá zo striebra. Podlaha sa skvela bielo-strieborným jasom kachličiek a steny boli čisto biele, bez jediného tieňa. Z troch strán boli olemované bielymi balkónmi, ktoré sa tiahli nad nami a uprostred miestnosti k nim viedli široké drevené schody bielej farby. Zábradlie bolo z číreho striebra. V miestnosti hneď oproti schodisku bol krb z ebenového dreva a už v ňom horel teplý oheň,  ktorý aspoň trocha zmierňoval chlad, vyžarujúci zo striebornej miestnosti. Oproti stáli veľké červené sedačky. Z izby viedlo dvojo bielych dverí - tie, ktorými sme prišli a veľké, dvojité dvere na druhej strane miestnosti. Zo stropu visel obrovský strieborný luster. Bolo na ňom milión malých kryštálikov a sviečok, ktoré svietili žltým svetlom, tak neprirodzeným v striebornej miestnosti.
Amaryl sa slabo zasmiala na mojom očarenom výraze.