Ｄｉｒｔｙ Ａｎｇｅｌ

♣ 31 ♣

"Čo máš s rukou?" spýtal sa a ja som zmetene vymenila ruku, ktorú som mu podávala. Som ja ale hus.

"Nič, ublížila som si počas tréningu." zahovorila som a nechala sa za zdravú ruku vytiahnuť cez kanál.

"Aký zmysel má mať látku na zdravej ruke?" zavrel kanál a ja som opäť uvidela lampy Rivery Street.

"Čo?" vypadlo zo mňa.

Nechápavo som si rozviazala obväz a tak odhalila moju pokožku, ktorá bola zahojená. Ešte pred odchodom som tam mala škrabnutie, ktoré krvácalo.

Ten rituál.

Ja som spravila rituál svetlého anjela.

"Čo sa deje?" povedal vážne a ja som na neho pozrela. "Neklam." záporne zakýval hlavou a spojil pery. Jeho oči ma prepaľovali a ja som cítila, že teraz to už musí von.

"Spravila som rituál svetlého anjela." priznala som a obväz si zastrčila ku stuhám. Nezaujato som pozorovala ako si obväz strkám ku stuhám do puzdra. Asi by som jeho pohľad nezvládla.

"Takže, môžeš robiť rituály." vysvetlil.

"Asi hej." mykla som plecami a už zdvihla pohľad. Trochu ma jeho reakcia prekvapila. Myslela som, že spustí jeho ofinu a pohľad vraha. Bude mi dohovárať tichom a ignoráciou, že to bolo nezodpovedné.

Mýlila som sa.

Vôbec nie som hladná. Ani tak a ani tak...

"Ideme." zavelil a tak udal smer. Opäť sme išli smerom na ďalšiu ulicu.

"Asi matku už nemôžme ísť navštíviť." pípla som počas rýchlej chôdze.

"Toto sme už minule uzavreli." odsekol a zrýchlil. Už sme nekráčali ale klusali.

"Prepáč." posmutnela som.

Čo som si myslela?

Priznám sa, že návštevu matky alebo teda aspoň opýtanie sa ne ňu si nikdy neodpustím. Aj keď som si to sľúbila. Nemám na to.

Zvyšok cesty boh vie kam sa niesol v tichu. Asi som bola aj rada.

"Tak fajn." z ničoho nič sa otočil a ja som mu narazila do hrude. Nechápavo som sa na neho pozrela.

Na tvári mal zronený výraz a jasne dal najavo, že ho niečo pekne trápilo.

"Ale žiadne konverzácie, len si overíš, či je v poriadku." zdvihol výhražne prst.

Začala som prikyvovať v rýchlosti svetla.

"Ďakujem!" usmiala som sa a hodila sa mu okolo krku.

Hodila.

Sa.

Tokimu.

Okolo.

Krku.

Hneď ako som ho objala som sa aj odtiahla.

"Eh- prepáč." pozrela som na zem a dala si za ucho vlasy. Silno som privrela oči.

Väčšiu hlúposť som spraviť nemohla.

Viete, to, že mi objatie neopätoval by som zvládla ale on na to nič nepovedal a otočil sa na päte a opäť začal rýchlou chôdzou kráčať do predošlého smeru.

Určite červená až na zadku som ho nasledovala a hrala sa so spojenými prstami.

Bože, ja som taká hus.

Sťažka som nad sebou vydýchla. Toto, som si fakt mohla odpustiť. Žiaľ, bola som hrozne šťastná.

Áno, ja idem za mamou!

Nálada sa mi otočila o 360 stupňov. Prinútila som s ak slabému úsmevu a nasledovala Tokiho.

♠ ♠ ♠

Pozrela som cez okno pod prísnym okom Tokiho, ktorý v tom momente naznačoval zamykanie úst. Nič iné ako len slabé prikývnutie som mu vyslať nemohla.

Mama vyzeral o niečo lepšie.

Varila asi večeru či čo. Vedela som, že si pohmkáva. Vždy to robila pri varení.

Je neuveriteľné, že si ma nepamätá. Nepamätá si ako som ju objala a sľúbila, že som v poriadku. Vie len, že jej dcéra zmizla a nikto o nej nič nevie.

Slabo sa mi nahrnuli slzy do očí a ja som reflexívne cúvla, čo bola chyba. Zakopla som o keramického trpaslíka a tak dopadol na chodníček ku dverám a rozbil sa. Zanechal po sebe rachot a pochopiteľne pozostatky v podobe črepov.

Toki mi vyslal pohľad vraha a už ma držal za ruku ťahajúc na nohy ale v tom sa otvorili dvere a v nich stála mama.

Hneď som pozrela na Tokiho, ktorého pohľad bol prvýkrát vydesený. Pomohol mi na nohy aj napriek mame, ktorá stála v dverách.

Panovalo ticho.

"Rose?" spýtala sa. "Predsa si sa vrátila." usmiala sa a silno ma objala. Bola veľmi rýchla.

"Ahoj mami." položila som jej hlavu na rameno.

Mama sa odtiahla a pozrela na Tokiho.

"A kto si ty?" nechápala. "To kvôli tebe sa dostala moja dcéra do prblémov?!" zvýšila hlas a tresla kuchynskou utierkou po Tokiho hrudi. "Zamilovala si sa?" pozrela na mňa zronene.

Nechápavo som sa na ňu pozrela ale potom mi to došlo.

"Preboha nie!" vypleštila som oči.

Toki nasadil Poker face a moja matka skákala z pohľadu.

"Vravela si, že je to komplikované, ak si sa zamilovala tu do tohto fešáka, určite sa to dá vyriešiť aj inak ako rebelským útekom." začala mávať rukami. "Som tvoja matka a tvoje pubertálne výkyvy ma nebavia." dala si utierku na rameno a založila ruky na prsiach.

"Bože mami." musela som sa pousmiať. "Keby si ty vedela..." prevrátila som oči.

"No, dúfam, že teraz už ostaneš." prehrabla mi vlasy.

"Nemôžem." hneď som zamietla.

"Môže ostať aj on." kývla hlavou na Tokiho.

"Mami o to nejde..." chcela som pokračovať ale Toki ma prerušil.

"Vraveli ste, že Rose vravela, že je to komplikované." zamyslel sa Toki. Mama slabo prikývla. "Vy si pamätáte ako vás navštívila?" zdvihol obočie.

"Pochopiteľne." preskočila na mňa nechápajúcim pohľadom.

Ľudia by si nemali pamätať stretnutia s anjelmi...

Toki a ja sme si vymenili desivé pohľady.

"Musíme ísť." vypustil z úst.

"To v žiadnom prípade, moja dcéra nikam nepôjde." chytila ma za ruku a pevne ju stisla.

"Mami..." prevrátila som oči. "Dôveruj mi." pozrela som jej do očí, ktoré jej začali slziť. "Prosím." dodala som šepotom.

Mamina pustila moju ruku a slabo prikývla.

"Dobrú noc." zašomral Toki a zrýchleným krokom cezo mňa prešiel. Dal mi najavo nech ho nasledujem a tak som spravila. Mame som vyslala slabý upokojujúci úsmev a ona sa mi ho snažila oplatiť.

Snažila.

Ja a Toki sme jej zišli z očí do tmavých ulíc.

"Niečo rýchlo ulovíme a potom padáme do kanálu." vysvetlil a bolo jasné, že je nervózny. Nie je vo svojej koži. Takže nie je správne, že si ma pamätá.

Ako to, že si ma pamätá?

Tokiho to podľa mňa hrýzlo viac ako mňa. Bolo to na ňom vidno.

Prečo?