Ｄｉｒｔｙ Ａｎｇｅｌ

♣ E N D ♣

"Toki..." vydýchla som zúfalo. Bola som zmierená so smrťou. Bola som zmierená so smrťou! Všetká bolesť, či už fyzická alebo psychická zo mňa opadla. 

On prišiel!

Slzy, to je to, čo sa mi zlievalo s krvavými ranami na mojom tele. Ostrá bolesť bola však to posledné, čo som vnímala. Mala som pocit, akoby sa ukázal hlavný hrdina. Prišiel v moment, kedy vyvráti veškeré zlé dojmy o končiacom deji a prinesie tak spásu celému príbehu.

Chyba.

Ťažkopádna chyba. Moje stehno krvácalo, moje telo padlo vyčerpaním a môj krk mi začal dávať najavo jeho jasnú rezignáciu. Nebola som schopná držať viečka otvorené. Tak hrozne som chcela, ale nemohla...

Takto to bude? Zomriem vyčerpaním? Zomriem na obyčajné vykrvácanie a zlyhanie? Oh, tak stereotypné, Rose...

Nezavrela som oči. Nechcela som a bránila som sa tomu, aj keď som nemohla. Dokázala som vidieť prudké pohyby. Pohyby jednej osoby, ktorá mala na sebe len čierne upnuté džíny, čiernu mikinu. Kapucňu prehodenú cez havranie vlasy a cez to všetko dokázala zvierať meč v ruke. 

Zvuky okolo mňa by som nedokázala prirovnať. Výkriky, vzlyky či len zvuk zlomenín a následne utíchnutia. Scénar bol však jasný. Až dokým som nepočula posledné chrupnutie, nebola soms chopná otvoriť oči. Boli zavreté, nakoľko to posledné, čo som chcela vidieť boli mutanti, ktorí sa stanú súčasťou brutálnej vraždy. Nie ich, oni zomrieť nemôžu. Mojej...

Pozdvihla som svoju ťažkú hlavu pred seba a vyhľadala postavu, ktorá na konci nnámestai práve odhadzovala meč na zem. Jeho postava sa zrazu prehupla. Akoby nevládal. Akoby bol tiež vyčerpaný. 

Okolie bolo tichšie ako doteraz. Obyčajní ľudia ešte stále s úžasom sledovali čo sa deje. Anjeli prežívali šok. Constanze? Plakala. Slza za druhou jej v šokovanej grimase opúšťali slzné kanáliky. 

Jemu to však bolo jedno. 

Vyzniem sobecky a majetnicky. Prišiel však rovno za mnou a behom sekundy som bola zvieraná v jeho objatí. Moju hlavu som bokom položila na jeho krvavú mikinu na hrudnom koši. Celú moju postavu nadvihol akoby som bola len porcelánová bábika a opatrne si ma položil do lona. Pravou rukou mi podoprel hlavu nakoľko by mi pravdepodobne odpadla. 

Chcela som nemietať, nech ma pustí. Chcela som vravieť, že som ťažká. Že nech neblbne. Že to prejde. Že je to len hlúpe škrabnutie. Ale klamala by som. 

Jeho voľná ruka, ľavá, prešla po mojom voľnom dekolte, ktorý som si sama doškrabala.

"Bože, Rose..." vydýchol a len slabo prešiel po rane. Zdvihla som svoj zaslzený pohľad na jeho oči. Kapucňa bola padnutá, čierne vlasy mal do každej strany. Ak by nebolo prítmie, možno by som zbadala kvapky krvi. Zopár ich však svietilo na jeho pleti, ktorá bola slabo červená, čo vysvetľovalo jeho zaslzené oči.

Je možné, aby oceán plakal? To sa práve dialo v jeho očiach...

"...sľúbila si, že si dáš na seba pozor." prešiel mi po tvári a odhrnul pár vlasov z mokrého čela. Jeho pery sa zrovnali do rovnej linky a zároveň ich stisol. Vtedy mu vytiekla prvá slza. Naozaj mi to vtedy prišlo ľúto.

"Kvôli nim." musela som sa obhájiť. Obidvaja sme vedeli, že narážam práve na nich, ľudí, ktorým som to proste dlhovala. Neviem za čo, ale cítila som, že to bolo správne. Bolo správne obetovať kvôli nim život. Zvlášť, ak viem, že by to spravili aj oni. Nepochybujem. Určite by to spravili. Každý jeden. Aj Constanze.

"Prosím."zašepkal sám pre seba a zastavil dlaň pri mojom krku. "Takto to nesmie skončiť..." vydýchol opäť zúfalo. Bol naozaj zúfalý. Na pokraji zrútenia. Takto som ho ešte nevidela. Bolo to pre mňa hrozné. Vôbec to situácii nepomáhala. 

"Je to v poriadku..." zdvihla som ku nemu ruku a natočila si jeho hlavu viac na tú moju. Prinútila som sa k slabému úsmevu. Cítila som sa tak. Predsa len, áno, umierala som ale bol tu so mnou. Čo tu zanechám? Teraz to nechcem riešiť. Proste chcem zomrieť v jeho náručí. Ak je smrť cena jeho prítomnosti, som ochotná to prijať.

"To nehovor..." pevne zovrel moju ruku. "Zvládneme to..." tiež sa slabo usmial. Bolestne. Úsmev a uplakaná tvár chlapca, ktorého milujete je presne to, čo nechcete vidieť. Dáva vám to pocítiť, že ide len o falošné nádeje. Klamstvá.

"Zvládneme..." oplatila som mu úsmev. Klamala som. Hádať sa? Nemám dôvod. Obidvaja vieme, že toto nie je šťastný koniec. 

Ostrá bolesť sa premiestnila do každej žily v mojom tele a ja som už nemala silu čo i len pohnúť. prstom. Zacítila som ako jeho zovretie môjho tela zosilnelo. Akoby veril, že vo mne život udrží silnejším stiskom. Akoby to mohol zmeniť.

Moje mihalnice boli neúnosné a ja som už nevládala brániť sa. Uvoľnila som svoje telo a nepremáhala sa. Viečka mi klesli a tak mi znemožnili ten dokonalý výhľad na oceán.

"Milujem ťa..." započula som v pozadí toho pokojného ticha. Neviem, či to potom bola už len moja predstavivosť alebo sa to naozaj stalo, ale zacítila som jemné vankúšiky na mojich perách. 

Aj ja ťa milujem.

Official ending. Pochopte ma, nešlo z toho vycúvať. Neukrižujte ma. Nechcem mať tuctové knihy, ktoré sa končia šťastným koncom, kde sa Badboy zmení kvôli obyčajnému dievčaťu. Chcela som to zachovať v duchu pravej lásky. Lásky hodnej smrti. Určite som vás nechcela nahnevať ani nejako pobúriť. Verím, že ste si knihu užili tak ako ja a tento koniec zoberiete s úsmevom. Rešpket for Rose, by som to nazvala. 

Ďakujem za vašu vernosť tejto knihe!