Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola IX.

Cidrayo bol rád, že môže konečne preskúmať jaskyňu. Počas mnohých dní, čo tu strávil so zranenou nohou, sa stala preňho takmer domovom. Samozrejme, nič nedokáže nahradiť malý domček na okraji Zzorgu, ale Majster povedal, že sa tu budú zdržiavať väčšinu času. Preto sa potešil, keď sa konečne mohol po nej poprechádzať.

Jaskyňa bola veľmi veľká. Vchod bol široký zo dve-tri siahy a takmer rovnako vysoký. Smerom do vnútra sa strop znižoval, ale pri zemi sa jaskyňa rozširovala. Na pravej strane bola len holá skala, a podlaha bola o niečo vyššie ako na ľavej strane. Preto tam vnikol menší briežik. Na druhej stene jaskyne boli vysoké kvaple formujúce sa okolo menšieho jazierka. Do neho prúdila čistá a studená voda z potôčika, ktorý stekal zo zadnej strany jaskyne. Keď kráčal Cidrayo popri ňom, prišiel až k miestu, kde sa jaskyňa zúžila na len na šírku lakťa či dvoch. Na tomto mieste sa potôčik ťahal od jednej steny až k druhej, ale bol plytký a na jeho dne mnoho kameňov, takže Cidrayo tadiaľ mohol pomocou svojej lieskovej palice ľahko prejsť. Strop bol nízky a ak by bol Cidrayo čo i len o prst vyšší, udrel by si hlavu. Po krátkom úseku sa chodba znova rozšírila a chlapec sa ocitol v inej miestnosti, o ktorej ani netušil, je jestvuje. Vždy vedel, že týmto smerom vanie vietor, takže tu muselo byť nejaké pokračovanie, no nikdy by mu nenapadlo, že by tu mohla byť sieň väčšia ako tá prvá. S rukou na stene obchádzal priestor dookola. Steny boli hladké, na niektorých miestach sintre. Potok sa stáčal popri stene a mizol pod skalou. Podlaha bola takmer dokonale hladká a strop tak vysoký, že Cidrayo naň nedosiahol ani s palicou. Prešiel celou sieňou a ďalšiu chodbu už nenašiel. Jednako len stále cítil prúdenie vzduchu a rozum mu napovedal, že tu niekde musí byť nejaký otvor.

„Na vrchu je komín." Cidrayo sa mykol, keď zrazu za sebou začul Majstrov hlas. Vôbec ho nepočul prichádzať. „Odtiaľ prúdi vzduch. Nauč sa vždy počúvať, či niekto za tebou nekráča, aby ťa to neprekvapilo." Keď Cidrayo prikývol, Majster pokračoval: „Dnes pôjdeme na lúku, cez ktorú sme predtým išli. Hlavne si dávaj pozor, keď pôjdeme cez kosodrevinu."

~♢~

Keď Majster konečne zastal, slnko bolo vysoko nad ich hlavami a krásne hrialo. Už to nebola tá chladná, upršaná jar, ale jar plná slnka a života. Všade naokolo bolo počuť včely a vtáky, no Cidrayo tomuto všetkému nevenoval náležitú pozornosť, hoci to bolo prvýkrát, čo bol vonku, odkedy si poranil nohu. Bol zvedavý, aké cvičenie má preňho majster teraz pripravené. Začne ho už konečne učiť, ako šermovať? Ale na jeho sklamanie mu Majster povedal, aby si sadol a opísal mu okolie.

Čo sa dalo o lúke povedať okrem toho, že to bola lúka?

„No..." začal. Stále mu bolo na hlase počuť sklamanie. „Tam sú Dračie hory," ukázal na smer, kde cítil stúpanie, a teda na smer, odkiaľ prišli. „A odtiaľ fúka vietor," ukázal presne opačným smerom. Potom sa zamyslel. Nič iné mu už nenapadalo.

„Čo ešte?" spýtal sa Majster. Cidrayo pokrčil plecami. „Pozorne počúvaj. Povedz všetko, čo počuješ."

„Sú tu nejaké včely. A nejakí vtáci, čo spievajú."

„Stále málo. Kde sú? Kam letia? Koľko ich je? Akých druhov? Započúvaj sa lepšie."

Chlapec netušil, koľko zvukov by tam mohlo byť. Ani náhodou sa mu nedarilo sústrediť sa na všetky. Preto sa započúval do bzučania včely, ktorá bola asi najbližšie, pretože takmer prehučala všetko ostatné. Chvíľku sa približovala, pretože jej bzukot bol najhlasnejší, ale potom zrazu ustal. Asi si sadla na nejaký kvet. Znovu vzlietla a išla ďalej. Cidrayo ju hodnú chvíľu sledoval, vedel by povedať, v akých oblúkoch sa pohybovala, na koľko kvetov si sadla, až dokým sa mu nestratila v diaľke. Až vtedy si uvedomil, že sa ho Majster niečo pýta.