Koňa som zastavila v prudkej otočke a ofŕkala tak mokrým blatom všetko naokolo. Potľapkala som ho po šiji a odviedla do stajne po zaslúžený odpočinok.
Sotva stihli prvé lúče vykuknúť spoza horizontu, trielila som chodbami hradu. Mojou úlohou bolo čo najskôr predať správu kráľovi, aj keby ma to malo stáť život.
Cesta však bola bez väčších komplikácií takže žiadna hrdinská obeť nebola potrebná. V duchu som sa však smiala na tom, či by som vôbec bola ochotná takú obeť podstúpiť.
Keďže ma stráže videli prichádzať, stihli kráľa zobudiť a ten ma už čakal v jednej z jeho komnát. A to ich má naozaj neúrekom.
Bez zaklopania som rozrazila dvere a bolo mi jedno, aké následky to ponesie.
,,Je mŕtvy. Zabili ho. Dnes večer."
,,Ďakujem Agness. Bol by som rád, ak by ste dnes aj s tímom prišli na rannú poradu."
,,Ako si vaša výsosť želá. A o koľkej porada začne?"
,,O hodinu v zasadacej miestnosti." uklonila som sa. Nemôžem byť ku kráľovi nezdvorilá. Za moje vtrhnutie by ma mohol nemilo potrestať, aj keď mne to nemusí robiť žiadne starosti.
Moja jediná výhoda bola, že patrím k výnimočným ľuďom. Títo ľudia tvoria skupinu praeditus, ktorú musím teraz zavolať.
Sme niečo výnimočné. Ľudia so schopnosťami. Celkovo sme v tíme štyria. Ja, Henry, Claudia a Margaret. Bývame spolu vo väčšom dome za kráľovským hradom. Kráľovi to dodáva pocit bezpečia, ktorý je v tejto situácii nad zlato.
Prešla som cez stenu a ocitla sa v hradnej kuchyni. Nepoužívam schopnosti len tak, ale toto je vážna situácia a máme málo času.
Z linky som vybrala hrniec a varechu a opäť prešla stenou hradu. Ocitla som sa na menšej záhrade medzi hradom a našim domom. Dvere som mala pred sebou a tak som nemusela prechádzať stenou opäť. Vyšla som po schodoch na poschodie kde máme spálne. Postavila som sa doprostred chodby a začala trieskať. Niet nad skvelý budíček. Netrvalo dlho a niečo, teda niekto okolo mňa presvišťal takou rýchlosťou, že ho ani nebolo vidno. Na konci chodby stál Henry a v rukách držal hrniec s varechou. Až teraz som si všimla, že ich nedržím v rukách.
,,Ness, čo to stváraš? Vieš vôbec koľko je hodín?"
,,Nie ale za necelú hodinu máme byť v hrade na rannej porade."
,,Čo si zase vyviedla?" ozval sa Claudiin rozospatý hlas z dverí jej spálne. Ona je z nás najstaršia, takže tu velí. Je to dosť nanič, lebo dokáže čítať myšlienky a tak ju nie je možné oklamať. Pri troche sústredenia dokáže s ľuďmi aj manipulovať. Je to úžasné.
,,Nič som nevyviedla! Prečo si myslíš, že tam idete kvôli mne?"
,,Lebo kvôli tebe sme tam boli aj naposledy?" posmešne povedal Henry a nahodil jeden z jeho neodolateľných úsmevov. Len som nad ním pretočila očami.
,,Kde je Margaret?" všetci sme sa pozreli na zatvorené dvere do jej spálne.
,,Ja sa musím pripraviť." povedala Claudia a zavrela sa do svojej izby.
,,Aj ja." povedala som a mierila do svojej izby.
,,Ale aj ja." kričal za mnou Henry.
,,Ale ty si super rýchly. Ty to zvládneš." narážala som na to, že keď som naposledy budila Margaret ja, svojou mocou ma vyhodila z okna. Dokáže totiž hýbať predmetmi. Našťastie som pád z prvého poschodia prežila v zdraví aj vďaka mojim schopnostiam. Ona potom za trest musela vydrhnúť drevenú podlahu v celom dome.
Zo skrine som si vytiahla čierne nohavice a voľnú bielu košeľu. Do kúpeľne som sa zavrela skôr ako Margaret, takže som mala šťastie.
Vo vedre som si poriadne umyla tvár a prezliekla sa z jazdeckého oblečenia. Ešte raz som si skontrolovala svoj tmavohnedý vrkoč prehodený cez plece a pripla si opasok s mečom. Hotová som zišla dole do miestnosti s krbom. Je začiatok jesene, takže kúriť zatiaľ netreba. Po chvíli sa ku mne pridala aj Claudia.
