»III«

152 21 6
                                    

Už asi pol hodinu sa prechádzam po kráľovskej záhrade spolu s princeznou a jej troma dvornými dámami, ktorých mená mi akosi unikli. To bude asi tým, že sa ani len nepredstavili, ale rovno začali ohovárať nejakých mladých mužov, ktorých mená mi nič nehovoria. A ešte ma aj požiadali, aby som udržiavala od nich odstup, aby som náhodou neodpočúvala ich rozhovor. Koľká drzosť. Okrem toho, ak by chceli mať súkromný rozhovor, určite by sa nesmiali na pol záhrady, ale by si len šuškali, čo nie je ich prípad.

Otrávene za nimi kráčam a sem-tam sa obzerám po okolí, aby nikto nemohol povedať, že si neplním svoju povinnosť. Hoc to bolo nudné a nezáživné, bola som na čerstvom vzduchu a mala som aj nejaký ten pohyb. Aj tak by som nemala čo robiť. Po návrate z cesty som mala v pláne pokračovať v čítaní knihy. Claudia ma učila čítať, keďže nemám žiadnu školu. Margaret sa mi za to sprvu posmievala no Claudia ju kruto schladila. Claudiu mám rada. Je mi ako mama, ktorú som vlastne ani nepoznala. Aj keď je odo mňa staršia len o jedenásť rokov.

Z úvah ma vyrušilo zakričanie princeznej. Rýchlo som prezrela okolie a hľadala hrozbu, no nikde nič nebolo.

Pohľadom som skončila až na Issabell, ktorá sa naťahovala po svoj vejár, ktorý jej nejakým spôsobom spadol do fontány. Ako? Vysvetlí mi niekto ako? Kým sa ona naťahovala, jej dvorné dámy ju len tak ledabolo držali za sukňu, aby tam nespadla. Vlastne ju držali len naoko, keďže chvíľu na to spadla princezná s veľkým šplechnutím do vody. Mala som čo robiť, aby som sa nezačala smiať na celú záhradu.

,,Čo sa tam vyškieraš! Pomôž mi!"

,,Až keď jej výsosť pekne poprosí."

,,Jasne som ti povedala, aby si ma neoslovovala vaša výsosť!"

,,Ale ja nie som tvoja slúžka ani poddaná."

,,Ako sa opovažuješ tykať mi! Vieš kto som?"

,,Áno viem. A ty vieš kto som ja? No vidíš. Teraz by stačilo aby som povedala, že opúšťam túto zem a tvoj otec by sa ti poďakoval. Ľudia ako ja sa nerodia na každom rohu a človeku ako som ja, nemôžu a ani nevedia odoprieť slobodu. Takže so mnou začni jednať ako so seberovnou."

,,Neverím ti ani slovo! A teraz ma vytiahni!" prišla som k nej pričom som vďaka schopnostiam prešla cez múrik ohraničujúci fontánu a prešla až doprostred, kde sa medzi tým odplavil vejár princeznej.
Na chvíľu som sa zhmotnila aby som mohla vejár zdvihnúť a už som mierila k okraju fontány. Samozrejme, prešla som skrz princeznú a ona začala neskutočne jačať. Ohromne som sa zabávala na jej výraze i výraze jej spoločníčky, keď som po nej ten vejár hodila. Len čo som ho pustila, zhmotnil sa a pristál v ruke dievčiny. Z tohto dôvodu som využívaná hlavne ako lukostrelkyňa. Môžem neohrozene strieľať bez toho, aby ma niekto trafil.

,,Tak a teraz ma zdvihni." pretočila som očami. A ja som si myslela, že aspoň niečo zvládne sama. Natiahla som k nej ruky a začala ťahať. Prisahám, že s tými mokrými šatami vážila minimálne metrák. Moja hrdosť mi však nedovolila naznačiť jej čo i len menšie problémy. Veď nakoniec som to bola ja, kto sa smial. Pohľad na Issabell s mokrými šatami bol na nezaplatenie. Váha šiat ju ťahala k zemi a ledva stála na nohách. Je tak rozmaznaná, že nič neznesie.
Teraz si k tomuto výjavu predstavte, že všetky chodby v hrade sú kamenné, niektoré aj mramorové, či z iného materiálu a vonku je celkom chladno. Nie len že jej musela byť zima, ešte aj za sebou zanechávala mokrú stopu.
Hovorím, pohľad na nezaplatenie.

Cestou do svojej komnaty sme všetci mlčali. Dobre, nie všetci. Issabell stále niečo hovorila a pri tom jej z úst uniklo nejedno slovo, ktoré do slovníka princeznej skrátka nepatrí.
Viete si asi predstaviť, čo hovorila. Najprv mala v ústach mňa a moju drzosť, neskôr svojho otca a nakoniec svoj ťažký osud. Čo také ťažké ju mohlo postihnúť v jej ružovom živote? Áno, zomrela jej mama a? Ja si svojich rodičov ani len nepamätám. Bola som dieťa ulice. Na obdobie pred tým si nespomínam. Ja by som mohla plakať nad zlým osudom.

AgnessHikayelerin yaşadığı yer. Şimdi keşfedin