Heidi a Marek boli od mala priatelia. No potom sa pohádali a stratili kontakt. Zrazu jej opäť napísal a to jej zmenilo život. Hei neľutuje to že sú opäť priateľmi a iskrí to medzi nimi ani to že spoznala nových ľudí, naopak za nich je vďačná, až kým...
Zobudila som sa no nechcela som otvárať oči, dúfala som že to bol len sen. Nič len zlý sen až kým mi nezazvonil telefón a ja som musela otvoriť oči. Ležala som na gauči u Nica doma, vedľa mňa ležal Marek a objímal ma. No moje zvonenie ho zobudilo, nahla som sa nad stôl a vzala si telefón. Volala MIA...
"Áno?" opýtala som sa keď som zdvihla.
"Hei?! Zapni si správy ihneď!" zobrala som diaľkové a medzi programami som hľadala ten ktorý by vysielal ranné správy. Konečne som ho našla a pridala som hlas.
Redaktorka stála pri aute ktoré bolo nabúrané v strome. To auto bolo Samových rodičov, spoznala som ho ihneď kedže ma pár krát brali spolu s ním domov z nejakej párty.
"Neďaleko Bratislavy sa dnes ráno našlo auto ktoré pravdepodobne okolo jednej ráno narazilo do stromu. Sedemnásť ročný Samuel ktorý auto šoféroval neprežil. V aute bol Samuel sám ale prečo sa tak neskoro v noci aj s alkoholom v krvi rozhodol šoférovať, zostáva tajomstvom." vypla som telku. Bola to pravda Samo je mŕtvy.
"Hei? Hei? Videla si to?!" počula som hlas z telefónu.
"Áno, videla som to." z očí sa mi vykotúľala slza.
"Si doma? Prídem za tebou a zavolám aj ostatným, musíme sa stretnúť." hovorila veľmi rýchlo a nestíhala som jej klásť odpor aby nešla ku mne ale k Nicovi kedže sme tu takmer všetci.
"Nie, nie, nie... Príď k Nicovi." oznámila som jej.
"K Nicovi?" zarazila sa.
"Mia nerieš to teraz a príď." prevrátila som očami. Mala to s ním komplikované, ona ho milovala on ju bral len ako kamarátku a jeho najlepší kamarát zas miloval ju. Bolo to celé zamotané, mala obdobie kedy aj ľutovala že odmietla Michaela ale srdcu nerozkážeš, nemohla za to a všetci ju hneď odsudzovali. Ja jediná som ju chápala a vedela ako sa cíti.
Pretelefonovala som s ňou aj hodiny denne, zostávala v noci hore a písala si s ňou len aby sa opäť neporezala. Robila som všetko preto aby si už neublížila, no ona žila len z alkoholu, cigariet a z rezania. Má len matku, otec jej zomrel a nikdy ho nepoznala, len z fotiek vedela ako vyzerá. Bolo mi jej ľúto, veľmi ma bolelo to ako žije a má pritom len šestnásť, ani len som si nechcela predstaviť jej budúcnosť čo s ňou bude o rok, o dva a najviac sa bojím toho že o tri roky sa pominie z tohto sveta a odíde do neba za otcom.
Zamrazilo ma a vyšla mi slza z oka aj za ňu. Sedela som na gauči a pozerala som do okna oproti mne. Stále pršalo a dažďové kvapky prudko narážali do okna. Chceli sa dostať dnu no ono im to nedovolilo. Na mojom pleci pristála jeho ruka, prešiel mi po chrbte mráz. Objavila sa predomnou jeho tvár a jeho čelo sa dotklo môjho. Pozerala som ju priamo do očí a on mne.
"Nikdy predtým som si nevšimol aké máš krásne oči Heidi." usmial sa, chcel ma rozveseliť no nepodarilo sa mu to, ani z ďaleka nie,radšej som svoje oči zavrela a nechala som slzy nech sa derú cez viečka von ale nedovolila im aby vyšli von.
"Prosím neplač." utieral mi zvyšné slzy na lícach.
"On naozaj zomrel."
"To áno Hei, aj mne je to veľmi ľúto ale nikdy neodíde bude tu." povedal a dotkol sa môjho srdca. Automaticky som sa nahla dozadu, nechcela som aby sa ma takto dotýkal.
"Prosím Hei." otvorila som oči a vodopády sĺz vyšli na povrch. Bol pri mne tak blízko až príliš blízko. Cítila som jeho dych na mojich perách. Boli pri sebe veľmi blízko.
"Chcel by som ťa pobozkať Hei, už dlho po tom túžim." šepkal a neodtrhol zrak od mojich pier.
"Tak to urob." zašepkala som.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Takmer... Takmer sa naše pery spojili keď v tom.
"Marek?!" zakričal dievčenský hlas. Bola to ona, dievča ktoré som nenávidela ale on miloval. Ashley prišla spolu s Miou, Sam a s Nicol.
"Ako si mohol?!"
"Neurobil som nič!"
"Jasné veď vidím! Takmer si ju pobozkal! Vravel si že ste len kamaráti!"
"Tak dosť! Už drž hubu boha! Ashley sme len kamaráti! Nič viac medzi nami nieje a nebude lebo on miluje teba! Nie mňa! Aj keby som moc chcela aby mal rád mňa, jeho srdce patrí tebe! Pochop to boha!" nasrala som sa.
"Čo je to tu za krik?" opýtal sa Michael ktorý schádzal zo schodov spolu s Erikou.
"Nič sa nedeje, ja radšej pôjdem." povedala som a šla som hore. Čo som to povedala..
Vošla som do prvej miestnosti predomnou. Bola to Nicova izba, vyzerala byť veľmi temná a tmavá. Veľká posteľ v strede miestnosti, otvorená skriňa kde bolo samé čierne oblečenie, čierne steny na ktorých boli špagáty a na nich boli zavesené fotky. Väčšina s Michaelom, trochu menej s Marekom, zopár s Miou, občas nejaká s Nicol alebo Sam, veľa ich bolo s Ashley s ktorou boli kamaráti už roky, pár ich tam bolo aj so mnou alebo s Erikou. Bola som vyčerpaná a ľahla som si na jeho posteľ, otočila som sa na bok a niečo ma zaštípalo na ruke. Pozrela som sa na ňu, bola porezaná. V tme sa zabliskla žiletka. Ach nie... Vzala som ju do rúk a pozerala som na ňu.
"Čo tu robíš?!" skríkol na mňa.
"Nico ja.." zabuchol dverami a miestnosť, pohltila tma.
"Nico myslela som že si s tým prestal.."
"Prestal, ale len na chvíľu."
"Nemáš nejaký obväz? Ja som si ľahla a porezala ma." povedala som a ukázala som mu ruku, no v tme asi moc toho nevidel.
"To je mi ľúto, poď v kúpeľni ti to umyjem."
***
"Čo sa stalo? Počul som zdola krik a potom som ťa našiel v mojej izbe." hovoril a obväzoval mi ruku.
"Marek ma takmer pobozkal."
"A prečo to hovoríš tak smutne?" nezdalo sa mu.
"Videla to Ashley."
"Och... to je mi ľúto. Ale ona ho nemiluje."
"Čo vieš?" spozornela som.
"Miluje Michaela a chce sa len k nemu dostať, ale sľúbil som že to nepoviem jemu a ani nikomu inému, nechaj si to pre seba."
"Jasné." nebolo to odomňa správne ale súhlasila som. Nicovi zazvonil telefón.
"Prosím? Áno.. vieme o tom, úprimnú sústrasť. O dva dni? Reč? Dobre... Prídeme, áno bude nás osem, dopočutia." smutne zložil telefón a sklonil hlavu.
"Kto volal?" opýtala som sa.
"Samova mama, o dva dni je pohreb a chce aby si hovorila nejakú reč na kare pretože ťa vraj počula hovoriť na nejakom pohrebe tvojho starkého a že sa jej to páčilo a bola by rada keby si niečo napísala aj o ňom." hovoril do zeme a ja som bola v šoku, nepoznala som ho tak dobre, nevedela som čo o ňom poviem, nemala som potuchy.
