Pre vládkyňu ghúlov Evelinu a veliteľa jej špeciálnej jednotky Andreja nastávajú ťažké časy. Muž, ktorý má v úmysle pretvoriť svet k obrazu svojmu, už začal svoj plán napĺňať. V tejto utópií však nebude pre ghúlov miesto.
Všetko sa už dalo do pohybu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vojny prichádzajú a odchádzajú, ale moji vojaci zostávajú na veky.
Tupac Shakur
Noci na týchto miestach bývajú vždy temnejšie a pretože sa blíži zima, i chladnejšie.
Páchne to tu zvratkami a výkalmi. Tými zvieracími i ľudskými. Dvíha sa studený vietor, ktorý so sebou prináša prvý sneh. Plastové fľaše od toho najlacnejšieho čuča, čo sa dá kúpiť sa váľajú po svojich obežných dráhach. Spod kopy odpadkov sa vynorí tučný potkan. Zastrihá fúzikmi a upaľuje preč. Bezdomovecký brloh pod jedným z pilierov mosta jeho majiteľ opustil už pred dávnymi vekmi.
Toto miesto však opustené nie je. Tu sa totiž pohybujú dravci. Tak ako všade, kde je dostatok potravy. Po zotmení vyliezajú zo svojich dier, aby sa nakŕmili na čerstvom mäse, aby uspokojili svoj nekonečný hlad.
Navonok sa ničím nelíšia od svojej koristi a to je ich najväčšou zbraňou. Ak sa nejaká vyššia sila rozhodla stvoriť nástroj na zabíjanie – toto bol výsledok. Nič iné totiž nedokázali lepšie, ako trhať a požierať. A tak robili to, k čomu sa zrodili a čo bolo ich osudom. Žrali.
Tak, ako ona. Horúčkovito trhala mäso z ešte teplého torza, surové svaly sa naťahujú ako guma a vybrnkávajú medzi zubami ako struny. Jej obeť dodýchala už dávno a jediné zvuky pochádzajú z premávky na moste nad nimi. V ohlodanej tvári stále spočíval výraz neskrývanej hrôzy, presne od momentu, kedy mu ostré zuby preťali krčnú tepnu a on sa začal dusiť vlastnou krvou.
Zastavila ho, keď stále na rohu ulice, len v tenkej nočnej košeli a žabkách, presne tak, ako vyšla z domu. Že či by nechcel kompletku za päťdesiat. Presne taký chudáčik, čo má strach osloviť dievča v škole. A teraz si môže konečne užiť. Len za posratých päťdesiat eur.
Pravdou bolo, že najviac vydesená bola ona sama, keď ho viedla na toto miesto. A i potom, čo sa zmietal na zemi v kŕčoch, zatiaľ čo z neho striekala krv, tam len s hrôzou stála, nekopná sa ani pohnúť.
Vrhla sa na neho až potom. Stále nedokázala ten hlad ovládať. Hovorila si, že ten predtým bude posledný, že nájde nejaký spôsob, ale nestalo sa tak.
Žrala ako zviera, poštvornožky s hlavou ponorenou do jeho vnútornosti. Z rozpáranej brušnej dutiny v chladnom vzduchu stúpala para. Chcelo sa jej zvracať a zároveň mala neskutočný hlad, ktorý neprechádzal. Jej telo horelo a ani mäso, ktoré prehĺtala, tú bolesť nedokázalo zmierniť. Najkritickejšia fáza premeny.
Telom jej prešiel kŕč, klesla vedľa roztrhaného tela. Kašlala a dlávila sa, z úst jej vychrstli kusy požutého mäsa, krvavé sliny sa spolu so sopľami ťahali po zemi. Práve zistila, že zahryznúť sa do žlčníka rozhodne nie je rozumný nápad. Odporná, horká chuť jej uviazla v hrdle a pálila ako kyselina.
Vypľula hlieny na zem a pozrela sa na svoje prsty, špinavé od krvi. Oblizla jeden a potom ďalší. Ľudia sú tak slizkí a lepkaví ale ich krv chutila dobre. Potrebovala ju. Ešte nemala dosť, chcela viac.
Ponorila hlavu do otvorenej brušnej dutiny a tentokrát si dávala pozor, aby nehryzla do čoho nemá. K zvukom mľaskania trhaniu mäsa sa vkradlo ešte niečo. Kroky.
