Heaven is a place on earth [HP Fanfiction] 1.diel

20. Kapitola

Rose sa ráno spokojne pomrvila a odmietla otvoriť oči. Nepamätala si, že čo ale snívalo sa jej niečo veľmi pekné a jednoducho o ten pocit spokojnosti a pohodlia odmietala prísť.

„Dobré ráno, miláčik." Scorpoius ju pobozkal na líce.

„Ahoj." usmiala sa naňho a konečne otvorila oči. „Uštipni ma, že sa mi to nesnívalo ..." Potom zhíkla. „Ach ... Merlin, koľko je hodín?" spýtala sa odrazu a prudko sa posadila

„Ešte nie je tak neskoro." ubezpečil ju.

Rose si vydýchla, odľahlo jej že nezaspala. „Máš kávu, že?" spýtala sa zadívala sa na hrnček v jeho rukách.

Zasmial sa a podával jej ho no potom hrnček odtiahol. „Najprv pusu."

Rose sa uškrnula. „Ty nič neurobíš len tak zadarmo že?"

„Som Malfoy, láska moja." žmurkol na ňu. „Dedko by ma asi vydedil, keby som sa správal ako samaritán ..." po posledných slovách očividne zosmutnel.

„Čo sa stalo?" spýtala sa Rose starostlivo, keď si všimla ako sa zatváril.

„Dedko je už dávno chorý," odpovedal jej Scorpius a sadol si k nej na okraj postele. „Ale počas Vianoc som si uvedomil, že jednoducho je to veľmi vážne."

Rose ho pohladila po líci a krátko pobozkala na pery. „To ma mrzí." Snažila sa naňho povzbudivo usmiať. „Možno sa to ešte zlepší, treba dúfať. Viem, že ho máš rád."

„Možno áno." prikývol. „Uvidíme."

Rose sa k nemu pritúlila. „Ja dúfam, že áno." utešovala ho. Scorpius ju pobozkal na pery a Rose sa nebránila. Bolo im spolu príliš dobre aj po tej včerajšej malej hádke, ale o tom nechcela teraz rozmýšľať. Napokon aj tak nevedela príliš rozmýšľať keď bol tak blízko pri nej a zasypával ju bozkami. Po veľmi dlhej chvíľke sa mu však vymanila z náručia. „Musím ísť." povedala ľútostivo. „Ale mám hodinu a ..." pozrela na hodinky. „ už fakt meškám!"

Prikývol. „Utekaj." znova ju ešte krátko pobozkal predtým ako by odišla. „Uvidíme sa potom, dobre?"

„Samozrejme," sľúbila, a už sa nezdržiavala. Rose trocha panikárila, neznášala nedochvíľnosť. Musela sa však ísť ešte prezliecť, pretože mala na sebe ešte oblečenie zo včerajška. Práve vchádzala do svojej komnaty keď videla ako k nej ide riaditeľka.

„Rose!" Minerva vyzerala, že jej dosť odľahlo. „Ako to že ešte nie si v triede? Vyučovanie začalo pred piatimi minútami!"

„Ja ..." Rose sa začervenala od rozpakov. „Zaspala som." vymyslela si narýchlo.

„Ach." Minerva sa trocha zamračila. „V poriadku, prvú hodinu odučím ja, aj tak by si to asi nestihla." kriticky sa zadívala na jej výzor. „Dajte sa do poriadku slečna Weasleyová."

„Ďakujem pani riaditeľka, vážne." Rose sa dosť uľavilo. „Už sa to nestane, sľubujem."

„To dúfam." odvetila profesorka McGonagallová stroho.

Rose napokon vošla do svojej izby a mala bláznivú chuť sa smiať. Možno všetko napokon bude dobré, pomyslela si. No zároveň si sľúbila, že sa bude držať pri zemi a neunáhli sa v žiadnom dôležitom rozhodnutí. Hlavne túžila mať pri sebe svoje dieťa a potom sa rozhodne čo ďalej s ňou a Scorpiusom Malfoyom.

***

Dni leteli závratnou rýchlosťou a ledva si stihli uvedomiť, že sa január prehupol do svojej poslednej etapy. Bol piatok a ona si vzala voľno. Odišla z Rokfortu zavčasu, pretože chcela byť sama. Bol to jej najhorší deň v celom roku a trvalo to už dvanásť rokov. Toľko dúfala, že to teraz bude iné, ale nebolo. Ani netušila ako, no ocitla sa na cintoríne hoci sem nechcela prísť ani náhodou. Jednoducho sem išla podvedome, pretože to robila celé roky. Malý hrob bez mena našla takmer okamžite. Nebolo na ňom nič iba vytesaný plačúci anjel, pretože na viac sa nezmohla. Nedokázala svojmu dieťatku dať ani meno, pretože to nestihla. Rose pri pohľade na ten kamenný pomník tiekli slzy.