Neopúšťaj ma (Dokončené)❤

17.kapitola

Chloe

Po siedmej hodine sme vyšli s babami zo školy a pred školou stál Jacob. Presne ako sľúbil. Podišla som k nemu bližšie. 

,,Ahoj." Milo sa usmial a objal ma.

,,Ahoj." Objatie som mu opätovala.

,,Ehm... Tak my pôjdeme Chloe. Zajtra sa vidíme." Povedala Madison.

,,Dobre. Možno večer budem ba fb." Povedala som im.

,,Fajn. Ahojte." Povedala Madison.

,,Ahojte." Povedala som im a rovnako aj Jacob.

,,Čaute." Povedali ostatné baby. Baby odišli. Pred školou sme boli už len ja a Jacob.

,,Tak odprevadím ťa. Fajn?"

,,Jasné."

Pomalým krokom sme vykročili z areálu školy. Jacob sa skoro celú cestu ku mne neozval, iba sa na mňa s tým jeho neodolateľným úsmevom usmieval. Boli sme pri mojom dome, tak som sa ho spýtala:

,,Jay. Čo sa tak celú cestu usmievaš?" Usmiala som sa na neho tiež. Neodpovedal mi. Iba si ma tak nečakane pritiahol k sebe.

,,Jay. Čo to robíš?" Pozrela som sa na neho.

,,To ty si dôvodom môjho úsmevu."

,,Č-čo?" Koktala som.

,,Áno Chloe. Ty." Pozeral sa na mňa chalan s tými najkrajšími očami na svete.

,,Jay... Sme pred mojím domom." Zasmiala som sa.

,,Chloe, ja..." Nedopovedal, pretože mi zazvonil mobil.

Jacob ma v tom momente pustil. Aj keď to bola len chvíľka, užívala som si to, že ma Jacob chytal jednou rukou okolo pása a povedal mi, že som dôvodom jeho úsmevu. Potom som zodvihla mobil, bola to Mia.

,,Áno?"

,,Chloe. Nevidela si dnes v škole moju žiacku knižku?"

,,Hah. Mia nie. Prečo?"

,,Nemám ju. Hihi." Zasmiala sa.

,,Jáj."

,,Tak nič. Hi."

,,Pa." Zložila som. A pozrela som sa na Jacoba. Myslím, že bol smutný. Teda, sklamaný z toho, že mi zazvonil práve v tejto chvíli mobil.

,,Jay?" 

,,A-áno?" Koktal a ani neviem prečo.

,,Si v pohode?" Spýtala som sa ho.

,,Som..." Usmial sa.

,,Tak dobre. Ja pôjdem. A zavolám ti ako to dopadlo s rodičmi. Fajn?"

,,Držím palce."

,,Som rada, že mi pomôžeš. Ahoj." Otočila som sa, no Jacobov hlas ma zastavil.

,,Chloe?!" Zakričal za mnou a pribehol ma objať. Ako som ja milovala ten pocit, keď ma objal. A cítila som jeho vôňu.

,,Nemáš za čo." Zašepkal mi. Pomaly som sa od neho odtiahla a dala mu bozk na líce. Neudržala som sa. Proste som ho pobozkala, aj keď iba na líce.

,,Chloe... Si dokonalá." Neodpovedala som mu. Iba som sa na neho usmiala a šla dovnútra do domu.

,,Mami? Oci?!" Zakričala som z chodby. Boli už doma z práce. Dnes nemali veľa roboty. Chvála bohu. Aspoň sme sa mohli porozprávať.

,,Zlatko? Sme v kuchyni!" Zakričala mama. Šla som za nimi.

,,Mami? Oci? Chcem sa porozprávať." Povedala som im a sadla som si.