Bežala. Ani si neuvedomovala , že raz beží po štyroch a raz po dvoch. Premáhala slzy a vzliky ktoré sa jej zasekávali v hrdle ako obrovská guča čohosi tvrdého. Nevšímala si vôbec nič . Ani zdesené pohľady obyčajných ani autá ktoré stihli len tak tak zastaviť aby ju nezrazili. Bolelo ju to čo jej Tomas spravil a to hlavne preto lebo neveril. Neveril jej.
Už nebola v meste pomaly sa blížila k lesu. Vrhal strašidelný tieň. Začalo sa stmievať aj keď mohlo byť iba okolo jedenástej. Búrkové mraky husté ako puding zo školskej jedálne sa hrôzostrašne zhromažďovali nad korunami vysokých stromov. A les začala pohlťovať hmla cez ktorú bolo len ťažko vidieť.
Zachytila Tomasovu prenikavú vôňu a vrhla sa za ňou. Svojmu nosu ešte nikdy takto neverila. Po popadanom lístí a vetvičkách sa pohybovala svižne a bezzvučne. Jej pach bolo ťažké zachytiť pretože z jej pokožky a srsti ešte nevyprchala Tomasova vôňa. Nikto zo svorky si ju nemal šancu všimnúť a to ani vtedy keď bola iba niekoľko metrov od menšej lúky na ktorej sa mal konať JEJ boj. Všetci stáli tesne za prvým radom stromov. Nad vysokou trávou sa vznášal jemný opar hmli ktorá stúpala k nebu.

Tráva bola tak vysoká ,že keď sa ňou plížila k svorke bolo jej ťažko vidieť čo i len uši. Pridávala na tempe a keď bola iba meter od Tomasovej postavy jej nohy sa hýbali v šialenom tempe. Skočila naňho a prišpendlila ho k zemi. Ležal otočený tvárou v tvár bielemu vlkovi s ohnivými očami . Jej smútok a sklamanie sa zmenilo na neuveriteľný hnev až zúrivosť. Keby nebolo tichého hlásku v jej vnútri ktorý jej pripomenul ,že ho miluje a on ju chcel iba chrániť asi by mu odtrhla hlavu. Chcela naňho zvriesknuť , z hrdla sa jej ale ozval stokrát horší zvuk . Bol vyčítavý , nahnevaný a smutný zároveň. ,,Nemal si na to právo."
Zavrčala mu do ucha a zložila ťažké laby z jeho hrudníka. Takmer sa jej nedokázal pozrieť do očí. Vlastne to ani nedokázal, to iba jej oči ho tak hypnotizovali ,že ich od nej nedokázal odtrhnúť. Až teraz si uvedomil akú chybu urobil keď ju nechal vo svojom byte.
Bol tak zaslepený láskou k nej ,že by si nevedel predstaviť život bez nej. Aj keby to malo znamenať , že ho za to bude nenávidieť. Pomaly sa vyškriabal na nohy. Spravila to isté, teraz už v ľudskej podobe. Prudko sa otočila za závanom soly a krvy ktorý sa vznášal nad tmavou lúkou rovnako ťažko ako hmla.
Uprostred lúky stáli dve postavy. Chlapec. A žena. Chlapec mal bledú pokožku so sivo fialovými kruhmi pod síto modrími očami a jeho tvár zdobil desivý úškrn , sformovaný z popraskaných pier rovnakej farby ako jeho pleť. A žena? Ona vyzerala akoby ju ponorili do bielej farby. Nie pŕtvolne bielej, ale takej akou sa natierajú steny. Šaty z -ako inak - bielej jemnej čipky jej povievali okolo štíhlich hôh rovnakej farby. Husté čierne vlnisté vlasi jej padali ako vodopády po ramenách až pod bedrá. Na tvári sa jej vynímal rovnako desivý úškrn. Ale narozdiel od chlapca jej oči boli čierne , plné smrti a temnoty. Peri iba o niečo svetlejšie ako oči a na hlave jej svietila koruna z bielich ruží.
Chvíľu váhala ,ale napokon vykročila k postavám. Bez váhania ju nasledoval. ,,Prepáč." ozval sa po pár metroch chôdze Tomasov hlas v jej hlave. ,,Chápem to spravila by som to isté." zastala v polovici cesty a mierne sa naňho usmiala. Úsmev jej opätoval a svoju ruku obmotal okolo jej pása.
,,Chloe!!!" vykríkla žena a vrhla sa jej okolo krku. Chloe jej objatie ani v najmenšom neopätovala. Odtiahla sa od nej a sledovala ako si ju žena obzeralan so spokojným úsmevom. ,,Kto ste?!" vypľul Tomas na ženu. Žena mu nevenovala pozornosť .,,Ani nevieš ako sa podobáš svojmu otcovi." Pohladila ju po ramene. ,,Kto si?" Povedala neutrálne Chloe. ,,Morgens." Tomasovi sa ešte viac zríchlil tep a Chloe vedela , že za chvíľu sa už nebude snažiť byť pokojný. ,,Prečo si tu?" Nechápavo položila ďalšiu otázku. ,,Pametáš si ako ti tá ryšavka povedala, že Tara znamená hviezda?" Meno Chloinho vlka vypľula ako veľmi nechutné sústo čohosi ešte viac nechutného. Chloe aj keď s nevôľou prkívla. ,,Vlci niesu ako ľudské duše. Vyberajú si svoju ľudskú polovičku. A väčšinou zostávajú vo vlkodlačích rodinách stovky rokov. V podstate ste pre nich iba prechodný obal aby prežili. " Morgens sa očividne veľmi dobre zabávala na Tomasovi ktorého je slová nanajvíš urážali a rozčuľovali a Chloe ktorá o tomto svete vedela tak málo a predsa chcela zabrániť krviprelievaniu. Aj keby ju to malo stáť život. ,,Ale aj oni žijú v takpovediac svorkách. A tiež majú súrodencov , rodičov a potomkov , tak ako ľudia. Aj tvoja vlčica má sestru. Padlú hviezdu. A ako sa povie padlá hviezda v latinčine? Morgernstern. Skrátene Morgens. Teší ma. " Žiarivo sa usmiala. ,,Ale na tom teraz nezáleží. V podstate je to iba malá zhoda náhod. " malicherne mávla rukou. ,,Teraz ide o tvojho otca. Dokonalého Patricka Thompsona ktorý mi raz čosi zobral a ja som sa po to teraz vrátila." Jaxon ktorý tam doteraz iba stál a prizeral sa , sa ešte viac uškrnul ak sa to dalo a v očiach mu poskočili pramienky radosti. Doslova mu v očiach horeli dva plamene. ,,Dovolíš?" Ozvala sa opäť Morgens. Ale skôr ako nechala Chloe odpovedať dotkla sa jej bruška v ktorom už bilo malinkaté srdiečko veľké asi ako zrniečko ryže. ,,Vyvýja sa veľmi rýchlo." Poznamenala a ďalej si ju prezerala. Tomas pozrel na Chloe s otázkou takou dôležitou ako sám život. Prikívla. Vo vnútri nej sa niečo dialo a nebola to len zmes pocitov. ,,Gratulujem k prírastku!" Usmiala sa. ,, Jeho ti nevezmem !" Pozrela na Cholino bruško. ,, Niečo ti dám! Snáď s tým budeš vedieť žiť." Otočila sa na odchod a po boku Jaxona pomali vchádzali do lesa. ,,Ak to prežiješ." Zašepkala Morgens no Chloine uši to aj tak počuli. Netrvalo ani päť sekúnd a stratili sa v hustej hmle. No výmena za nich bola armáda rútiaca sa do boja. A rovnako ako tá ich nemala zľutovanie z nikím. Keď sa bez váhania vyrútila Tomasova svorka z lesa už nebolo úniku pred skazou a bolesťou.
Chloe mala jediný cieľ. Nájsť Morgens a vyhryznúť jej hrdlo. Rútila sa rovnakým smerom kde sa stratila Morgens s Jaxonom a každý kto sa jej postavil do cesty s úmyslom nejak jej ublížiť , sa stal iba telom s polámanými väzm, rozdriapaným trupom , pretrhnutou krčnou tepnou alebo iným smrteľným zramním. Cítila ako jej od behu horia pľúca a spaľujúce teplo sa jej rozlieva po celom tele ako magma.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Mohutné telá vlkov sa okolo nej hmýrili . Občas zahliadla niekoho koho poznala ,ale zároveň sa jej stratil v mase . Už nepociťovala oheň len vo vnútri , ale aj na vonok. Bielu srsť jej teraz zdobili akési krvavo červné značky. Nevedela čo znamenajú. Jedno však vedela. Robili ju silnejšou. Tráva okolo nej horela a sadze sa okolo nej vznášali ako snehové vločky. Už bola v lese. Uhýbala sa stromom ktoré jej stáli v ceste. Na Jaxna narazila ako na prvého a skôr ako si to stihlo uvedomiť mu odtrhla hlavu od tela. Chvíľu hľadela prázdnymi očami na svoje dielo no hneď ako si uvedomila , že sa ešte nič z ďaleka neskončilo rozbehla sa ďalej . Hlbšie v lese bolo cítiť pach krvy a soli tak výrazne ako čokoládu v cukrárni. Nevedela presne prečo túžila Morgens zabiť. Cítila v nej hrozbu. Takým spôsobom ako ešte nikdy. Bola z toho pocitu zúfalá. A zúfalí ľudia robia zúfalé činy.
Morgens bola rýchla. Bežala na miest kde by jej Chloe nemohla ublížiť. Ale jej čas bol zrátaný. Bieli vlk jej bol v pätách a nič sa s tým nedalo urobiť. Nakoniec sa jej telo bezvládne zošuchlo na zem pokrytú lístím. Na tvári jej stále svietil úškrn. Z posledných síl zašepkala do ticha - ,,Hra sa začala! Život je boj, nezabúdaj...." A s posledným výdychom z nej vyprchal aj posledný kúsok života. V rovnakom momente sa Jaxonova armáda zmenila na kôpku popola a lesom sa ozývali iba kýkriky vlkov v podobe zavýjania.
