Nevšedné pohľady

Búrka

Kvap-kvap. Kvap-kvap, ozýva sa spoza okna. Chladný vietor češe hlávky stromov, zelené vrkoče im zapletá. No mraky? Tie majú svoj vlastný svet. Spúšťajú k nám svoje slzy akoby za najlepším priateľom smútili. Či to ich naše činy zarmucujú? 

Klip-klap, padajú ťažké kvapky na oblok. Sprvu nenápadne, potichu. No o chvíľu i vietor sa pridruží. V letku schytí slzy oblačné, znásobuje tichý žiaľ nebies, ktorý viac tichý neostáva. Čoraz zúfalejší, nástojčivejší... Žiada späť vôňu lesa, mäkkosť machu, mierumilovné zurčanie potôčika. 

Dážď už nám na strechu bubnuje, nemá hanby, svoju mienku vnucuje. Tu sa aj hrom pripája, zosilňujúc hlas prírody. Už nie je viac ten tichý, mocným hlasom volá o pomoc. Továrne, odpad i ľudstvo samé odmieta. Veď Matičke iba škodu robia, neosožní dvojnožci!

Hrom svoj hlas posiluje, dážď silnie, vietor divo duje. Ešte trocha, ešte trocha... 

Blik-blik, blesk sa už hrá. A tu zrazu cvak - ľudia potme ostali. Nardení, nahnevaní. No príroda rozhnevaná mocnejšia je! 

Vetrík už viac neduje, do kruhu sa stáča. Hnevá sa i on, kedysi taký čistý... Teraz sám sebou zhnusený je, na ľudské chyže sa vrhá. Šklbe, kmáše tých lotrov, ktorí ho tak špinia!

No a mraky? Plačú, plačú... Čoraz ľahšie, sadajú si na zem sťa hmla či opar akýsi. Svojimi slzami svet zalievajú a pod rúškom sivým, hmlistým, rieky rýchlo zväčšujú a ľudské slzy so svojimi dovedna spájajú.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Drahý čitateľ! 

Som rada, že si zablúdil aj do tejto knižky. Textom, ktorý som napísala som chcela upozorniť na to, ako na všemocnú ľudskú rasu reaguje príroda, z ktorej sme stvorení a ktorú tak bezohľadne ničíme. Vedel si, že tento rok (v dobe keď píšem túto poznámku autora je stred augusta) sme si už vyčerpali ročný prídel nerastných surovín a ideme takpovediac na dlh? 

Dúfam, že si viac ľudí uvedomí, čo spôsobujeme našej stvoriteľke.

Zatiaľ nech ťa tvojim životom sprevádza šťastie :) .

Drie