Dead boy

101. :) - bonusová časť.

*Ding-Dong*

Zvonček, ktorý sa ozval odo dverí otriasal celým našim domom až sa prevŕtal cez každú stenu, z ktorej sa naše bydlisko skladalo.

Moje oči sa okamžite z knihy, do ktorej boli plne ponorené a ktorá sídlila v mojom lone zodvihli k dverám od mojej izby akoby osoba stála za nimi. Nemohla som si pomôcť no zvuk zvončeka, ktorý v mojich ušiach rezonoval ma dokázal vždy tak veľmi a tak ľahko nadchnúť. Zvonček pre mňa predstavoval niečo ako nové dobrodružstvo, zdvihnutie adrenalínu a zrýchlený tep srdca od nevedomosti kto tento raz stojí za dverami.

Nemohla som už čakať ani sekundu, potrebovala som zistiť kto stojí von. Knižka, ktorej chrbát bol od mojich holých stehien a veľkého svetru príjemne vyhriaty dopadla rýchlosťou svetla do snehovo bielych a nadýchaných perín, ktorých vôňa ma omamovala každým razom ako som si k nim privoňala.

Bosé nohy sa bez váhania dotkli studeného dreva, na ktorého teplotu v tej chvíli moja myseľ ani len nepomyslela. Dvere od izby sa otvorili akoby samé a schody, ktoré boli pokryté kobercom som preskakovala ako najrýchlejšie som vedela.

Brušká prstov sa okamžite ako som sa ocitla v predsieni obmotali okolo zlatej kľučky, ktorej chlad do mojich prstov, silno na ňu tlačiacich, vyvolal šok.

Dvere sa vzápäti ako som sa dotkla kľučky otvorili a moje polonahé telo ovial studený vietor. Ruka doteraz ešte stále zvierajúca kovové telo kľučky sa premiestnila aj s druhou na lem môjho fialového o niekoľko čísel väčšieho svetra a zatiahla ho smerom na dol v snahe dať teplo mojej odhalenej pokožke.

"O-Ozzy?" vyšlo spomedzi mojich popraskaných pier, nesmelým tónom hlasu. Cítila som ako sa tlkot môjho srdca okamžite ešte viac zrýchlil a tlak v brušku zdvojnásobil. V rukách mi náhle začala kolovať slabosť a ja som netušila ako to mám všetko zastaviť. Každý jeden jav sa zakaždým ako sa moje oči stretli s Ozzyho osobou spustil. Nedokázala som pri ňom myslieť, hovoriť a pomaly už ani chodiť. Žiara, ktorú jeho osoba vyžarovala bola tak veľmi silná až sa s ňou moje telo nedokázalo vysporiadať.

"Destiny?" povedal jeho hlbokým a chrapľavým hlasom, ktorý ma dostával zakaždým ako sprevádzal slová vychádzajúce mu z úst do kolien.

Uhľovo čierne, mierne kučeravé vlasy, na konci vytvárajúce prstence mu padali do čela a pár dlhších prameňov mu zasahovali jeho dlhé mihalnice, ktoré zvýrazňovali jeho prázdny, niekedy až strašidelný pohľad.
Plnšie pery zafarbené do ružového odtieňu ukrývali viac než krásny úsmev, ktorý som však ešte nemala možnosť vidieť.

Hnedo-zelený pohľad, ktorý ma každé jedno sedenie potichu prepaľoval sa mi vrýval každým dňom do mysle viac a viac. Nedokázala by som naň zabudnúť aj keby som seba viac snažila. Hnedá pomaly až čierna farba viedla boj o nadvládu s machovo zelenou, ktorá sa snažila vybojovať si svoje územie, no už predom bolo jasné, že jej úsilie bolo zbytočné. Jeho oči na mňa pôsobili ako magnet. Nedokázala som sa od nich odtrhnúť.

"Č-Čo tu...robíš?" opýtala som sa a hlavu premiestnila mierne do vrchu, načo sa moje orieškovo hnedé oči okamžite spojili s tými jeho, autoritatívne hľadiacimi nadol.

"Mometálne stojím." Jednoducho odpovedal s rukami zastrčenými v jeho čiernom, rozopnutom kabáte. Dlhé nohy mu obopínali opäť čierne rifle a nohy skrývali čierne, kožené a ťažké topánky pripomínajúce kanady, ktorých jazyk bol vystrčený do vonka. vyzeral neodolateľne ako vždy.