"Môžem sa niečo spýtať?" Oslovil som ju raz po hodine.
"Iste." Založila si čierne vlasy za ucho a uprela na mňa zelené oči.
"Poznáš niekoho zo školy v údolí?"
"Ani veľmi nie, prečo?"
"Potreboval by som tam niekomu poslať odkaz."
"A prečo nepovieš rodičom?"
"Nie! To...nechaj ta. Zabudni na to."
"Stalo sa niečo?" Potriasol som hlavou.
"Vždy tak zosmutnieš, keď sa o nich začneme baviť."
"Ešte som si úplne nezvykol."
"Aha. Počuj, opýtam sa sestry. Mala tam kamarátky. Možno by sa s tým dalo niečo spraviť."
"Ďakujem."
"Nemáš za čo. A teraz poď, lebo prídeme neskoro." Hoci to bola slabá nádej, dúfal som, že sa to podarí. Potreboval som Garthovi poslať odkaz. Keby som tušil, čo tým spustím, zrejme by som to neurobil. Zrejme.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
