I.

9.6K 323 12
                                    

Išla som do školy. Koniec posledného roka na strednej je riadna zaberačka. Najmä ak viete, že po jeho konci nejdete na žiadnu vysokú školu, ale priamo k otcovi do firmy. A skončíte ako váš starší brat na nejakom manažmente, alebo rovno v správnej rade spoločnosti. Toto bola predstava môjho otca. Mať zo mňa a z brata vedúcich firmy, pričom mi bolo jasné, že majiteľom sa aj tak stane Sebo. Lenže život by nebol o tom keby to nebolo komplikované. My nie sme len tak obyčajná rodina. My sme doslova vlčia svorka. Alebo skôr svorka vlkolakov, či ako to mám už nazvať.

Ako som hovorila, Sebastian je nasledovník. Nie len vo firme, ale aj vo svorke. To znamená, že keď náš otec, Andrew McCoy, zomrie, Sebastian sa stane novým Alfa vodcom. U mňa sa skôr predpokladalo, že si po mňa príde nejaká tá moja spriaznená duša, no keďže už mám dvadsať a ešte stále som slobodná, tak je asi jasné, že neprišiel. Ale nemôžem sa sťažovať. Skôr by som povedala, že som šťastná aj bez toho aby nejaký nefúkaný chlap diktoval svoje podmienky. Som skrátka človek, ktorý si cti svoju slobodu.

Sedela som v aute vedľa Sebastiana. Zastal pred školskou bránou. Chcela som vystúpiť, ale stiahol ma za ruku.

„Čo je?" spýtala som sa. Môj brat sa zamračil na auto, ktoré pred nami parkovalo a nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Dnes si na seba dávaj veľký pozor. S nikým nehovor a po škole choď rovno domov. Chlapci by ťa mali postrážiť." Pozrela som na neho.

„Sebastian on si po mňa nepríde. Pravdepodobne je mŕtvy. Ja budem môcť žiť normálny život s normálnym človekom a budem šťastná," odporovala som mu. Takýto bol môj plán do budúcnosti.

„Elizabeth ja neviem koho klameš. On príde a nebude to nič príjemné," oponoval mi. Pokrútila som nad ním, hlavou. Zo všetkých ľudí na svete sa práve on najviac obával toho, že si pre mňa moja duša predsa len príde. Sú to malichernosti a aj tak sa preto trápi. Je to celé jeden prekliaty výmysel. Aby som ja Elizabeth McCoyová niekoho poslúchala. No iste. To by sa musel stať zázrak.

„Dobre, ja musím ísť do práce. Inak ma otec zabije. Nechávam ti tu štyroch chlapov. Tak by to všetko malo byť v poriadku."

„Ahoj," rozlúčim sa a vtisnem mu bozk na líce. Potom vystúpim z auta a zamierim si to rovno ku škole. Keď konečne vojde do školy, traja moji strážcovia sa oddelia a so mnou ostane James. Našťastie. James nie je veľmi urečnený a vie držať tajomstvá. Prišla som k Andremu a Lucy. James automaticky ustúpil.

„Ahoj Lizy," pozdraví ma Lucy. Ja sa na ňu srdečne usmejem a objímem ju. Andre iba slabo obmotá ruky okolo mňa.

„Ešte stále ťa vodia do školy? Veď sú to už tri roky," povedala Lucy s tragickým výrazom. Akoby byť slobodná v mojom veku bolo niečo zlé. Ono to v podstate bolo zlé. Lebo dievčatá v mojom veku už dávno bývali vydaté za svoje duše. Len ja som bola rada, že sa nič také nekonalo.

„Nie je to až taká tragédia," namietnem.

„Ale veď..."

„Ja som takto šťastná! Tak už to, dokelu tam, pochopte!" skríkla som na ňu. Zohla som sa po veci a chcela som odísť, ale Lucy ma chytila za rukáv a potiahla.

„Ako môžeš byť takto šťastná? Toto je utrpenie. Najmä pre tvojho vlka. Pozri koľký sú šťastní," hovorila na mňa.

„Ja ju mám hlboko viete kde. Robím si po svojom. Vždy to tak bolo, je a aj to tak bude. Nepotrebujem nejakého nadutého hlupáka, ktorý mi bude rozkazovať. Mám totižto svoju vlastnú hlavu. A neuveríš. Viem ju aj používať. Pozrite sa na Alexu. Nepotrebujem nikoho pre koho sa budem snažiť a aj tak mu nikdy nebudem dostatočne dobrá. Nech urobím, čo urobím. Takto ma nikto nebude ponižovať ani biť. Budem sama sebe pánom." S tým som odišla. Na biológiu som prišla o mnoho skôr ako obyčajne sadla som si sama do lavice a zavrčala na každého, kto si chcel prisadnúť. Vytiahla som všetko potrebné a čakala na zvonček.

RivalsWhere stories live. Discover now