Rivals

VII.

Od toho, čo som sa prebrala ubehol už týždeň. Opäť som chodila po vlastných a robila to, čo normálne. Iba som trošku viac jedla. Však deti koniec koncov aj sú náročné. Nuž ale čo ma naozaj prekvapilo, že ubehol relatívne pokojný týždeň. S Maxom sme sa viac nehádali a nespomínali tú noc. Proste som bola bežná tehotná manželka. Max sa o mňa staral, stále sa ma vypytoval ako sa cítim a či mi nie je zle. Dokonca mi dovolil si brať jeho knihy z knižnice, bez toho aby som sa ho musela na to spýtať. Dokonca sme prišli na to ako vlastne funguje celá tá vec s našimi mysľami. Dokážeme počuť myšlienky toho druhého, ale dokážeme vnímať aj obrazy a pocity. Na jednej strane to malo výhodu. Vedeli sme čo ten druhý prežíva, ale zas boli veci, o ktoré sme sa s tým druhým deliť nechceli. Bolo to komplikované. A najhoršie bolo keď boj jeden z nás zmätený. Vtedy nám v hlavách nastal totálny chaos a kým sme ho nezablokovali, stalo sa nám, že sme aj odpadli.

Dnes večer som sa do kúpeľne dostala prvá ja. Aspoň som si mohla užiť trošku horúcej vody, ktorá mi prečistila hlavu. Ale bola som zhovievavá, rýchlo som si vybavila čo som mala a vyšla som do spálne v mojich čiernych šortkách a tričku. Všimla som si ako Max na mňa pozrel. Najdlhšie s pristavil na mojom brušku a nohách. Ani sama neviem prečo som sa začervenala. Preto som si rýchlo sadla za toaletný stolík a začala si rozčesávať vlasy.

„Môžeš ísť do kúpeľne. Len tam bude trošku dusno," povedala som mu. Iba prikývol a vošiel do kúpeľne. Zavrel za sebou dvere. Nikdy sa nezamykal. Vždy to odôvodnil tým, že keď sa niečo stane potrebuje byť čo najrýchlejšie pri mne. Aj keď môj názor bol ten, že v niečo tajne dúfa.

Dočesala som si vlasy a sadla si do postele a oprela sa o stenu. Zobrala som Maximilianove noviny a začala som ich čítať. Keď spomínaný vošiel do izby, začal sa neskutočne smiať.

„Si roztomilá," povedal na vysvetlenie. Bol krásny, keď sa smial. Jeho úprimný smiech ma nútil smiať sa s ním. A v jeho krásnych očiach mu poletovali iskričky.

Zrazu mi v hlave blikla červená výstražná kontrolka. Nie, nie, nie. Ja sa do neho nesmiem zamilovať. Predsa mi ublížil, je to Granvill. Je hnusný a zlý. Ja ho musím nenávidieť. Snažila som sa presvedčiť samu seba.

Keďže táto cesta neviedla k požadovanému výsledku, spomenula som si na rodinu. Spomenula som si ako som pred ním tri roky utekala. Nemohla som ho milovať, nech bol už akýkoľvek. Jeho otec celé roky systematicky sabotoval firmu môjho otca. Ničili sa navzájom.

Nemôžem jeho čaru podľahnúť tak rýchlo. Zas si ublížim. To nejde.

Odložila som noviny. Zhasla som svetlo. Napravila som si vankúš a ľahla som si na bok, chrbtom k Maximilianovi.

„Elie, poď, prosím, ku mne bližšie. Si strašne ďaleko."

„Ležíme v jednej posteli, Max. Preto nemôžem od teba ležať ďaleko," namietla som.

Otočil sa ku mne. Obmotal svoje veľké ruky okolo mňa a pritiahol si ma k sebe. Pri ňom bolo tak teplo, že som ani nepotrebovala perinu. Ako veľmi som si chcela dať za svoje myšlienky facku. Len, bola som naozaj unavená a nemala som náladu sa s ním dohadovať a tak jeho čin napokon ostal bez námietok.

Z hrdla sa mi vydralo spokojné zavrčanie a potom som zaspala.

V noci som sa zobudila. Mala som nepríjemný pocit. Jednak mi bola zima, ale bolo tu ešte niečo, čo mi prišlo desivejšie ako zima. Bolo to, to hrozné ticho v izbe. Dokonca som ani nepočula Maxa chrápať. Dopekla, Max!

„Max?" oslovil som ho potichu, ale odpoveďou mi bolo to hrôzostrašné ticho. „Max?" zopakovala som hlasnejšie. Zas len ticho. „Max!" teraz som jeho meno doslova zvrieskla. Pozrela som na neho lepšie.