Lost Memories

10.

ROSE:

Prechádzala som sa po lese.

Nebol to obyčajný les na aký som bola navyknutá. V tomto lese bola neobvyklá čistota, úžasný vzduch, príjemné svetlo...

V tomto lese som cítila pokoj, teplo...

Naokolo boli štíhle a vysoké listnaté a ihličnaté stromy. Po zemi ležali nedotknuté listy vo všetkých možných farbách jesene...

Všade naokolo kam som sa pozrela boli neskutočne nádherné stromy, ktoré si môžeme iba vysnívať a aj tak neboli dokonalé. Až na to, že tieto boli...

Cítila som sa tu slobodná, bez zábran, myslieť na všetko možné a zároveň ani na jednu jedinú vec. Mohla som utekať kam sa mi zachcelo a nikomu by to nevadilo...

"Rose..."

Stuhla som. Ten hlas. Tento hlas som nepočula strašne dlho. Ani nedokážem opísať ako by som si priala keby tu bol teraz so mnou, aby som sa mu mohla vyrozprávať. Aby mi pomohol a vypočul tak ako to dokázal len on. Kedysi som si bez neho nedokázala predstaviť svet, ale stalo sa to čo sa stalo a ja som si musela zvyknúť. Chyba bola v tom že som to nedokázala. To všetko bola len pretvárka...

"Rose."

Znovu ten hlas. Nemôže sa mi to len snívať! V tom hlase som počula naliehavosť a prekvapenie akoby nedokázal uveriť čo hovorí. Tak to sme boli dvaja...

"Rose!"

Ten hlas išiel spoza môjho chrbta. Pomaličky som zatvorila oči a otočila sa...

Zazrela som obrovskú kráľovskú bránu. Žiarila leskom, svetlom a pred ňou stál on...

Nedokázala som tomu uveriť. Nevidela som ho už takú dlhú dobu. Neváhala som ani sekundu a rozbehla som sa do jeho náručia. V jednu sekundu som k nemu bežala on roztvoril svoju náruč a v druhej som bola v jeho náručí. Zdvihol ma do vzduchu a točil sa so mnou.

Obaja sme sa smiali ako zmyslov zbavený a šťastný, že vidíme jeden druhého po takej dlhej dobe. Ešte chvíľku sme držali jeden druhého v náručí. Nakoniec sme si pozreli do tváre a boli ticho...

"Rose" povedal a ja som ešte stále nedokázala tomuto všetkému uveriť.

"Mason..." prehovorila som po chvíli ticha.

Vôbec sa nezmenil. Stále to bol ten istý chalan, ktorého som mala rada ako vlastného brata, ktorý ma mal rád aj s mojimi chybami aj keď som si to nedokázala priznať a ktorého som nedokázala ochrániť...

"Niežeby som nebol rád, že ťa znovu vidím," zasmial sa a ja s mín " ale... čo tu robíš, Rose?"

Nadýchla som sa aby som mu na to odpovedala v štýle Rose Hathawayovej, ale potom som sa pozrela do jeho očí a videla som tam hlboký smútok a nevyslovenú otázku v očiach. Bohužiaľ som nevedela akú otázku má na mysli a zamyslela som sa nad jeho otázkou. Čo tu robím? Odpoveď bola jednoduchá.

"Mason, já... nemám tušenia, čo alebo kde som a už vôbec neviem prečo som tu a ty takisto... takžé, čo keby si mi to povedal čo vieš a ja ti poviem že sa mi to pravdepodobne len sníva." Zasmiala som sa ale on sa nesmial, vyzeral byť ešte viac smutnejší.

Bol ticho. Len sa na mňa pozeral. Nakoniec sa nadýchol.

"Tak fajn,...noo... akoby som ti.... to vysvetlil... " rukou si zašiel do vlasov, bol v rozpakoch. Chytila som ho za ruky a prinútila ho pozerať sa mi do očí.