The White Wolf [SK]

Chapter 7

Akonáhle som vošla do domu, Cassie aj Jim na mňa vybehli s toľkými otázkami... -Ako to išlo? Čo ti povedal? Aký je plán?- Venovala som im nezaujatý pohľad. Nechápem prečo sa s ním nespoja. Však sú v jeho svorke. Vedia sa telepaticky dorozumievať. Okrem toho sú tu aj telefóny. Žijeme v 21. storočí. 

"Povedala som mu všetko, čo bolo nevyhnutné. Povedala som mu, že ak bude potrebovať moju pomoc tak sa mi stačí ozvať a ja urobím všetko, čo je v mojich silách" hovorila som bez energie, pretože som ju momentálne nemala. 

A nemám ani najlepšiu náladu. Moja vlčica je na mňa namosúrená za to, čo som povedala a urobila Treyovi. Keby sa nepoddávala túžbe ale bola by aspoň trošku racionálna, možno by to bolo všetko ľahšie. 

"A aký je plán?" spýtal sa zvedavo Jim a ja som sa naňho škaredo pozrela

"Neviem! Prečo sa s ním nespojíte? Ste v jeho svorke. Ja idem spať. Na dnes som toho mala dosť" bez čakania na ich odpoveď som ich tam nechala zaskočene sa na mňa dívať ako odchádzam hore po schodoch. 

Zabuchla som za sebou dvere od izby a zvalila som sa na posteľ. Skrčila som sa do klbka a v náručí som zovrela vankúš. Slzy mi volne stekali po tvári. Nemienila som to v sebe už viac dusiť. 

Iba keď si spomeniem na to, ako sa na mňa skľúčene díval... Puká mi srdce. Možno si myslíte, že konám nesprávne, ale čo by ste robili na mojom mieste? Každý ďalší človek, ktorého k sebe pustím môže skončiť veľmi zle. Využijú každú moju slabinu, len aby si ma podriadili. Jedinou mojou slabinou sú mne blízky ľudia. Preto Cassie a Jim sú v mojom živote jediní. A to nie preto, lebo by som to tak chcela, ale preto, lebo to sľúbili mojim rodičom. Ak by sa tu o mne dozvedeli, lebo vždy je tu tá možnosť, a dozvedeli by sa aj to, že mám spriazneného... Boli by ho uväznili len aby ma mali v hrsti. Toto naozaj nesmiem dopustiť. Koniec koncov robím správnu vec. To je to, čo má správny spriaznený robiť. Chrániť svoju polovičku, a presne o toto sa snažím.

***

Trhla som sa zo spánku. Zjavila sa mi vízia. Bol tam Alfa Viktor so svojou svorkou. Boli v nejakom dome a chystali plán, ako zaútočia na Etherealovu svorku. Povedal, že presne o dva týždne zaútočia. Prikázal im pripraviť sa na boj a načerpať energiu.

Rýchlo som sa postavila z postele. Musím to okamžite oznámiť Jamesovi. Čas ich útoku bol neznámi ale teraz to už viem. Treba Jamesa upozorniť aby sa mohli začať čo najskôr pripravovať. Kašlem na to, že je noc. Aj keby mu to mám oznámiť o tretej ráno tak nech. Čím skôr tým lepšie. 

Schmatla som Jimove kľúče od auta, vybehla z domu a zamierila do domu Ethereal. Celú cestu tam som nervózne klepkala po volante až kým som nezaparkovala pred ich domom. Mierila som rovno do domu no pred dverami stál zase ten istý chalan čo aj minule. 

"Ale slečinka, druhýkrát bez dovolenia cezo mňa neprejdeš" povedal a založil si ruky na hrudi. Akože s ním nikto nepohne.

Prevrátila som očami a povzdychla si. "Pozri, chlapček" zvýraznila som slovo -chlapček- a jemu sa zjavne nepáčilo ako som ho nazvala "Musím hovoriť s tvojim Alfom. Takže mi uhni z cesty" drzo som povedala a chcela prejsť okolo, no on ma zdrapil za lakeť dosť silno až som sykla od bolesti. Ešte pred tým ako som chcela zakročiť som za sebou začula zavrčanie.

"Pusti ju!" ozvalo sa za mnou nahnevane. Z jeho hlasu ma zmrazilo a ani som si neuvedomila, ako som začala plytko dýchať a to som ho ešte len počula.

"Ale Trey, ani nevieš kto to je. Naposledy sem vtrhla bez dovolenia a ani neviem ako ale knokautovala ma" ozval sa chalan, stále ma zvierajúc.

"Jake, povedal som pusti ju. Okamžite! To je moja spriaznená" precedil cez zuby a Jake ma okamžite pustil.

Chytila som sa za predlaktie a premasírovala si ho ako som sa otočila čelom ku Treyovi.

"Prepáč Trey... Já... Nevedel som" koktavo sa ospravedlňoval Jake.

"Teraz odíď" rozkázal Trey nespúšťajúc zo mňa oči. 

Jake dlhšie neotáľal, vošiel do domu a mňa tam nechal osamote s ním. s Treyom. Jeho pohľad skĺzol na moje predlaktie, ktoré som si druhou rukou držala a pristúpil ku mne bližšie. 

"Ublížil ti?" ustarostene sa spýtal ako zdvihol svoju ruku a chytil ma za to predlaktie a prešiel prstom po tom odtlačku, čo tam Jake zanechal.

Zavrela som oči a hlboko sa nadýchla, čo som hneď aj oľutovala pretože sa moje pľúca zaplnili jeho vôňou. Otvorila som oči a uvidela jeho, ako sa na mňa uprene díval.

"Nie" zašepkala som odpovedajúc na jeho otázku. "Ja..len" och, nepozeraj sa tak na mňa! "Len potrebujem hovoriť s tvojim otcom. Je to naliehavé" 

V jeho výraze sa zjavilo sklamanie. "A ja som sa nádejal, že si prišla za mnou" smutne sa usmial a mňa to zaskočilo.

"Ehm, nie prepáč" cúvla som od neho o krok a jeho ruka sklesla naspäť k nemu. "Niečo sa stalo a musím to oznámiť tvojmu otcovi. Je to vážne naliehavé" 

Pochopene prikývol a povedal "Odprevadím ťa do pracovne" Prešiel okolo mňa a otvoril dvere od domu "Až po tebe" povedal a nastavil ruku, aby som prešla ďalej. 

Musela som sa naňho usmiať. To proste nejde keď on je taký krásny. Prešli sme chodbou tesne vedľa seba, hoci bola tá chodba priestranná. Zastavili sme sa pred dverami od pracovne, keď Trey zaklopal. Keď sa nikto dlhšie neozýval, Trey otvoril dvere a vstúpili sme dnu len aby sme zistili, že tam nikto nebol.

"Kde je Alfa?" spýtala som sa a pozrela na Treya, ktorý mykol plecami a zakrútil hlavou na znak, že netuší kde je. 

"Dám mu vedieť, že si tu" povedal, ale z miesta sa ani nepohol. Zjavne ho kontaktoval telepaticky. "Niečo rieši. Bude tu do 10 minút" o chvíľu povedal.

Prikývla som a z nervozity sa rozhliadala po miestnosti. Proste som sa pozerala všade, len nie na neho. 

"Nechceš si sadnúť? Alebo nedáš si niečo na pitie? Nie si hladná?" zasypal ma otázkami, za čo som sa naňho musela usmiať.

"Nie ďakujem, nič si neprosím. Ale za to si sadnem. Máte tu pohodlné kreslá" povedala som s úsmevom na tvári ako som si prešla sadnúť do jedného z nich. 

Trey si sadol presne oproti. Cítila som jeho pohľad, ale ja som sa dívala na svoje prepletené prsty vo svojom lone. Nervózne som začala podupkávať nohou, pretože ma znervózňovala jeho prítomnosť. Boli sme takto zopár minút, čo mne prišlo ako hodiny. Zdvihla som pohľad a uvidela jeho, ako uvoľnene sedí v kresle, opretý o operadlo a uprene ma pozoruje. Naopak ja som tu ako taký uzlík nervov. 

"Nemusíš tu so mnou čakať, určite máš zaujímavejšie veci na práci" snažila som sa ho zbaviť no márne.

Nadýchol sa a s úsmevom slabo naklonil hlavu nabok, nespúšťajúc zo mňa svoj pohľad. "Nič nie je zaujímavejšie ako teraz tvoja prítomnosť" jednoducho skonštatoval. Len tak akoby nič. 

Asi si neuvedomoval čo mi spôsoboval. Zahryzla som si do spodnej pery, aby som zabránila úsmevu ale cítila som to horúco, čo sa mi do líc vlialo. Ako na zavolanie sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil James v spoločnosti Simona. Vystrelila som z kresla a vďačne sa na nich usmiala. 

"Zafira, prepáč, že som sa ti nemohol venovať ihneď, ale musel som niečo zariadiť" povedal James a prešiel ku svojmu kreslu, kam si sadol. Hneď za ním nasledoval Simon a sadol si vedľa neho.

"Mrzí ma, že som prišla neohlásene, ale je to naliehavé. Týka sa to toho, čo som vám už skôr oznámila" 

"Mala si ďalšiu víziu? Už vieš kedy chcú zaútočiť?" Spýtal sa ako by nič, akoby sme sa bavili len my dvaja a nikto iný v miestnosti nebol. 

Áno, Simon o mne vie, ale Trey nie! Prečo spomenul víziu? 

Kútikom oka som sa pozrela na Treya, ktorý na mňa stále uprene hľadel a čakal na moju odpoveď. Vystrašene som sa pozrela na Jamesa, a keď pochopil čo naznačujem povedal niečo čo som nečakala. 

"Všetko je v poriadku, Trey o všetkom vie"