Hlbšie a hlbšie ...

274 21 0
                                    


Keď sme prišli do Henley, bola už tma, ale my sme sa išli prejsť do parku. Kúsok od mosta sme zastali. Stále sme tam, pozerali do vody a vychutnávali pocit ticha a svojej spriaznenosti. Vtedy mi bolo fajn, Jim bol vlastne prvý človek, ktorého som dokázala mať rada. Dával mi ten zvlážtny pocit podpory, i keď som oň nestála. Ale on tam bol a ja som vedela, že to myslí úprimne. "Michaela!!"- zašepkal zrazu. Ani som si neuvedomila ako, ale naraz som sa ocitla v jeho náručí, tvárou v tvár a hľadela som do jeho očí. Vtedy mi niečo v hlave vybuchlo. Vyše roka som bola len s Martinom, ľúbila som ho, úprimne, nikdy ho nepodviedla, ani len myšlienkou. A teraz som podvedome začala hľadať jeho chladné ruky. Ale Jimmiho dlane boli tak ľudsky teplé. Hľadala som smutné šedé oči. Ale ku mne sa približovali rozšírené modré. Mal tiež dlhšie tmavé vlasy a keď sa dotkli môjho líca, čakala som, že budú tvrdé a neučesané. Ich hebkosť ma poplietla. A potom sa dotkol mojich pier. Nebola v nich ani štipka horkosti, tepla a sĺz. S výkrikom som ho odsotila: "Nie!"- a rozbehla som sa preč. Utekala som celú cestu, vtrhla som do domu a bez slova vyletela do svojej izby. Tam som si pustila hudbu. Bola som zmätená, nechápala som, čo sa deje. Hrozne som sa chcela ukludniť, sfetovať. Ale nemal som nič. Zvíjala som sa na posteli a snažila sa nemyslieť na nič. Nedarilo sa to. O chvíľu niekto zaklopal na dvere. "Choď preč, Terri, prosím ťa, nechaj ma na pokoji!"- zvolala som a zaborila si tvár do podušky. Ale dvere sa otvorili a niekto si sadol vedľa mňa. "Doniesol som ti nákup, zabudla si ho v parku." Bol to Jim. Zaborila som sa ešte hlbšie. "Michaela, myslím, že si veľmi nešťastný človek. Mám ťa naozaj rád, nechcem ti ublížiť. Prepáč za tento večer. Ale ja ti chcem ukázať, že život môže byť aj pekný, chcem ti povedať, že mi na tebe záleží a že mi môžeš dôverovať. Mám ťa rád!"- počula som ako vstal a odchádzal. "Počkaj!"- zvolala som a zdvihla hlavu. Pomaly sa vrátil späť. "Ja, ja nemôžem byť s tebou. Už nikdy to nerob..."- A zrazu som sa rozplakala."Klamala som, bola som na drogách. Na liekoch, na heroíne. A stále nie som z toho von. Mala som chlapca, on bol tiež na heroíne. A rodinu, chalanov. Aj oni. Mama mi chcela pomôcť, odvykali sme, ale on po štyroch mesiacoch odišiel. Nedokázal si odpustiť. Vtedy som ho najviac potrebovala a on odišiel. A ja ho ani nenávidieť nedokážem, ľúbim ho a chcem ho späť! Potrebujem ho, ja nechcem žiť bez neho. Zachránil ma, pomohol mi, iba jemu verím. Chcem ho späť!- a zúfalo som plakala. A on tam sedel, počúval a potom povedal: "Vráti sa, uvidíš. K tebe sa predsa musí vrátiť. Si úžasný človek!" Počkal, kým som sa upokojila a zaspala a potom zišiel dole. "Je to veľmi nešťastné dievča. Potrebuje veľa trpezlivosti a lásky." Povedala Terri a podala mu šálku čaju. Sadol si a začali sa rozprávať. O mne. Nepovedala mu všetko, iba niečo. Chcela, aby som mu to povedala ja sama. Keby vedela, že sa to nikdy nestane, možno by to spravila. Možno by to pomohlo. Ale možno tiež nie.

Na druhý deň som si pripadala veľmi hlúpo a trápne. Videl ma slabú a toho som sa bála. Ale on sa iba usmial a všetko bolo ako predtým. Kamarátili sme sa ďalej, on sa ma už nič nepýtal, nič neskúšal. Čakal, kedy začnem ja sama. Naozaj veril, že sa mu otvorím a že on mi bude môcť pomôcť. A tak som žila v Anglicku ďalej. V škole som bola dobrá, i keď nie veľmi aktívna. Ale úlohy som mala vždy a učivo som tiež vedela. S Terri som občas išla nakupovať a potom sme si sadli na kávu. Najradšej som sedávala v Café Rouge, bola to nová kaviareň, veľmi sa mi tam páčilo. Ani neviem prečo, možno, že Martin mi raz rozprával o Francúzsku. Hoc som tam s Terri sedávala, nikdy sme sa nerozprávali o mne. Dávala mi čas, bola trpezlivá, asi až priveľmi. S Jimmom som chodila do parku alebo sme viedli dlhé debaty na rôzne témy. Často sme sa nezhodli, nesúhlasila som s jeho názormi. Ale nestálo mi za to hádať sa. Odvykla som si ľudí presviedčať o svojich názoroch. Buď ich prijali alebo mi to bolo ukradnuté. A popritom som čakala na Martina. Dúfala som, verila, že sa vráti. Stále som spomínala, ale časom som sa dostávala na hladinu svojho mora a iba zriedkavejšie som sa potápala. Horšie to bolo s mojou jaskyňou. Padala som hlbšie a hlbšie, ak som nebola apatická, mávala som depresie. A najhoršie bolo, že som sa s tým nikomu nezdôverila. Nechávala som to v sebe a to ma tlačilo ešte hlbšie. Teraz si naozaj myslím, že ak by som sa zdôverila Terri a Jimmovi, mohlo by to dopadnúť lepšie. Ale ja som sa bála zdôveriť život je naozaj veľká irónia, dôverujeme ľuďom, ktorí si to nezaslúžia a keď potom našu dôveru sklamú, nie sme schopní preniesť ju na ľudí, ktorí si ju zaslúžia.

Butterfly [Podla skutočnej udalosti]Where stories live. Discover now