2/4. Zbohom

23 2 8
                                    

   Stála som na vysokom kopci Belsových vrchov a dívala sa dole. Môj pohľad utkvel na malej samote, ktorú som štrnásť rokov nazývala domovom. Teraz som pri pohľade naň cítila smútok a bolesť. Spomínala som si na všetky chvíle, ktoré som tam prežila. Na tie radostné i bolestné.

Sad, z ktorého sme žili, stodolu, kde som sa ustavične ukrývala a naše dva domčeky. Pichlo ma pri srdci, keď som sa zadívala na les. Les bol mojím útočiskom, miestom, kde sa moja duša cítila voľná ako vták.

Spomenula som si na deň, kedy som stretla po prvý raz Dorseia. Pokrútila som hlavou a usmiala sa, keď so si pripomenula ako som sa chovala.

Ach Dorsei! Je mi ták ľúto, že ťa opúšťam...

Bol pre mňa posledným priateľom. Na jednej strane som chcela utiecť, ale i ostať s ním.

Váhala som. Avšak som vedela, že tu ma nič dobré nečaká. A mám predsa poslanie. Chcem zistiť viac o svojich rodičoch. Nájsť ženu, ktorá stála po boku mojej matky, zistiť, či mi Thedeo skutočne povedal pravdu alebo len poškvrnil česť mojej matky.

Vietor sa pohral s mojimi vlasmi. Hviezdne lúče boli teplejšie a ja som si vychutnávala ich láskanie na mojej tvári. Dnes sa opäť začalo Obdobie Svetla, kedy po boku Otca Xobuma opäť zasadla Esmea, matka života a poslala Ysmis do jej ľadového a temného hrobu, aby povstala až keď nadíde jej čas.

Tak ako povstala Esmea, tak započala i moja cesta za pravdou.

Otočila som sa, zovrela pevnejšie v ruke plátenný vak, v ktorom som mala najnutnejšie veci. Venovala som svojej minulosti posledný pohľad.

Zbohom, Tahrgar , zbohom Dorsei, zbohom Dievča bez mena...

    Vrátila som sa k skupinke, ktorá na mňa čakala pod kopcom. Ako prvého som spoznala Ghreora. Jeho mohutná postava siahajúca do výšky bola nepriehľadnuteľná. Krátke svetlé vlasy náramne zvýrazňovali svetlú dlhú bradu, ktorá mu siahala do polovice hrude. Vetrom ošľahaná tvár bola trochu červenšia a zbrázdená vráskami a veľkou jazvou, ktorá siahala od polovice nosa cez celé pravé líce. Celý jeho výzor kričal po pozornosti, ale najviac asi jeho výrazné svetlomodré oči, ktoré svietili doďaleka. Bol to jednoducho muž mnohých protikladov. Na prvý pohľad vyzeral hrozivo, ale nebol až taký nepriateľský.

Len čo ma zbadal rukou sa mi snažil naznačiť, aby som sa poponáhľala. Len čo som dobehla čosi zamrmlal. Spýtavo som sa naňho pozrela.

„Už som dumal, či si támto nechcela zdúchnuť," prehovoril hrubým hlasom. Hovoril inak, než som bola naučená u Tephe. Keď sme sa stretli, povedal mi, že putujú do Dantwerte z ďalekého Denmwolu. Ihneď som sa k nim pripojila, sama putovať po lesoch a kopcoch by bola úplná pochabosť.

Hoci putovať spolu s cudzími ľuďmi nie je pochabosť? Veď ich ani nepoznám.

Hoci som mala strach z nepoznaného, musela som ho odsunúť do úzadia a myslieť na cieľ mojej cesty. Ísť až do hlavného mesta, zistiť pravdu a v prvom rade, prežiť.

„Len som sa lúčila," zamrmlala som potichu.

„Netrúchli za tým, čo bolo. Tam, kdesi pred tebou je tvoj nový život," ozvala sa znenazdajky Calicó. Prekvapene som sa otočila a zbadala jej usmievavú tvár.

Hoci bola Ghreorovou ženou, pripadala mi ako z iného sveta. Calicó bola podstatne mladšia. Jej tvár bola bielunká a hladká, priam bezchybná. Mala jemné črty tváre, ktoré boli zvýraznené tmavými polodlhými vlasmi. Jej oči boli svetlohnedé, ale niekedy sa mi zdalo akoby v nich žiarili hviezdne lúče. Znelo to zvláštne, ale asi najlepšie ich to vystihovalo.

Nerenian - Ľadové srdceDonde viven las historias. Descúbrelo ahora