Nerenian - Ľadové srdce

2/7. Nič nie je tak ako sa zdá

Od chvíle, kedy sme opustili Dertésov príbytok ubehol takmer mesiac. Naše putovanie bolo rovnaké ako na začiatku. Celé dni sme boli na nohách. Keďže sa počasie umúdrilo, bolo to omnoho jednoduchšie. Dotyky hviezdnych lúčov boli deň od dňa teplejšie. Silné lejaky sa zmenili na občasné prehánky. Dokonca sme sa už nemuseli ukrývať, ale mnoho nocí sme strávili pod holým nebom. Už to ozaj vyzeralo, že obdobie Svetla k nám zavítalo vo svojej najväčšej kráse. Konečne k nám Otcovia boli milosrdní.

Putovali sme cez Rahrajský les i Rahrajské hory, ktoré nám bránili v ceste do hlavného kráľovského mesta. Les bol opradený množstvom tajomstiev, legiend. Stromy tu sa zdali živé. Akoby v šume vetra hovorili svoje vlastné príbehy, ktoré zažili za to množstvo rokov.

„Prečo tu ten les tak veľmi šumí?" opýtala sa ma Calicó, keď sme prechádzali lesom. Bola som prekvapená, že si toho všimla. Jej dôvtip a všímavosť jej boli viac než vlastné.

„Chýry o Rahrajskom lese siahajú po celom Severe. Keď ešte tuná, v Asmardathe žili Otcovia i Matky, bol práve Rahrajský les ich domovom. Brali to tuná za svoje zátišie mieru a pokoja. Tuná vykonávali svoje rituály, pradávne tance, ktorými posilňovali svoju moc. Vraví sa, že sám veľký Zion, Otec zeme, tuná stvoril svojho verného Daidaida [dajdaida]. Veľkého tvora, podobného mačkovitej šelme. Okolo krku mal huňatú srsť a na hlave mal dlhé a rovné rohy.

Otec Zion požehnal tomuto lesu, ktorý nikda neskolí žiaden oheň, zem, vietor, voda. Ani samotné podsvetie naň nesmie siahnuť. Stromy v sebe nosia totú moc Otcov, vo vánku, ktorý tu neustále veje, šepkajú si príhody staršie než celé ľudské pokolenie," rozpovedala som im chýry, ktoré som ako malá počúvala od Cianthie [cjantju]. Kŕmila ma nimi celé detstvo.

Chýry o Rahrajskom lese poznal každý. Aspoň som si to doteraz myslela, pretože Calicó bola výnimkou.

„Mienila som, že každý zná príbeh o tomto lese," otočila som hlavu ku Calicó. Chúďa, sedela na kožušine a neustále sa dívala do diaľky. Vyzerala po Ghreorovi a Broenovi. Sedeli sme na strome, ktorý ležal na zemi.

„Ale kdeže," mávla rukou a nervózne sa usmiala. Konečne sa na mňa pozrela a pokračovala: „U nás takéto chýry nekolujú. Sever je pre mňa neznámou. Naopak máme vlastné príbehy, ktoré si každý večer pri oslavách Otcov hovoríme. Divím sa, že u vás tak neoslavujete a neuctievate Otcov."

„Neni to ták, že by sme ich neuctievali. Každý z nás má k nim úctu. Každý z nás to to prejavuje po svojom. Len pri veľkých oslavách máme obradné tance a rituály. Napríklad, keď Matka Esmea zasadne po boku Otca Xobuma a Matke Ysmis vezme moc. Ale inak sa každý klania k Otcom osamote. Možno v rodinách."

„Uctievali ste doma Otcov?" opýtala sa. Dívala sa na mňa a čakala na moju odpoveď. Skúmala ma svojimi pozornými očami.

„V úcte ich máme, ale rituály sme nerobili nikda."

„Nauč sa ich mať vo väčšej úcte. Oni nás vidia, odmeňujú a trestajú podľa našich zásluh. Nepohnevaj si ich!" pohrozila mi. Ostala som ticho, nemala som, čo odvetiť. Úctu k nim mám, ale mohli by mať i úctu oni ku nám.

„Povedz mi, prečo si sa pridala ku nám. Pred čím utekáš?" Prudko som dvihla hlavu. To bolo za celý ten čas po prvýkrát, kedy sa ma opýtala na to, prečo som odišla. Prijala ma k nim, no nepýtala sa prečo som ušla . A za to som jej bola doteraz vďačná.

Uprene sa na mňa dívala, sťa by chcela nakuknúť do mojich myšlienok. Ošila som sa. Váhala som, či jej povedať pravdu. Ale na druhú stranu, dôverovala som jej. Pomohla mi, keď som to potrebovala, učila ma ako prežiť v divočine, povzbudzovala ma.