Dlane plné tajomstva (Destiel ff)

27

"Čo je to?" ozval sa Cas, keď auto zastalo. Dean vystúpil a na jeho otázku nereagoval, rovno sa vybral ku vchodu. Cas zostal stáť pri aute, nezdalo sa, že by chcel ísť za ním.

"Cas, chápem, že si zrejme vydesený a nechápeš, čo sa deje, ale ja som ti to všetko povedal. Je to pravda. Len si to nepamätáš. Nie som blázon ani mafián ani nič podobné. Len mi dôveruj, prosím!" Modré oči hľadeli do zelených neisto a s obavami. Dean ho ale vzal za ruku a tým mu dodal trochu odvahy. Napokon vykročil za ním a zastal na vrchu schodov s otvorenými ústami. 

"Cas?" začul zdola Samov hlas. 

"Nejaký čas tu asi zostane. Mali sme v kaviarni návštevu." vysvetlil mu Dean stručne a zišiel dolu ako obvykle svojím uvoľneným krokom. Cas stál stále navrchu ako socha a zdalo sa, že tam ešte chvíľu zotrvá.

"Bude to chcieť pivo." Zamieril do kuchyne a nechal ich tam osamote. Sam sa nehýbal, len na Casa uprel chápavé oči. 

"Čo ste zač?" spýtal sa ho šeptom, keď sa konečne odvážil vykročiť dolu.

"Lovci."

"Zrejme nemáš na mysli jelene."

"Nie."

"Zabíjate ľudí?" zaskočil ho svojím dotazom no aj tak odpovedal.

"Nie tak celkom."

"Ste vrahovia."

"Sme lovci. Pomáhame ľuďom. Ale väčšinou to bez zabitia zloducha nejde." obhajoval ich Sam presvedčivo. Cas sa rozhliadal po bunkri, Dean sa vrátil z kuchyne s tromi pivami. Jedno podal Casovi, ale ten stále váhal. 

"Tak vezmi si ho! Potrebuješ sa trochu uvoľniť."

"Teraz rozprávaš ako únosca." podozrieval ho Cas ale Dean sa usmial.

"V tom prípade máš Štokholmský syndróm." Cas sa zamračil a po chvíli si priložil fľašu k ústam.

"Mám ti zopakovať to, čo som ti už vravel, alebo ti to tu radšej ukážeme?" 

"Neviem." odvetil mu Cas zmätene.

"Dean, asi by sme ho mali nechať na chvíľu tak, aby to nejako vstrebal. Je toho na neho veľa." poradil mu Sam a brat súhlasne prikývol.

"Máš pravdu. Zavediem ťa do izby, aby si sa dal do poriadku."

"Ale čo práca? Zavezieš ma ráno do kaviarne?" ozval sa Cas, no Deanov pohľad by mu ako odpoveď stačil.

"To ani náhodou. Tí bastardi sa určite zasa ukážu. Nemôžeš sa tam vrátiť."

"Ale čo môj život, moja práca..."

"Cas!" Dean mu položil ruku na rameno.

"To nie je tvoj život. Nie si čašník. Nie je to tvoja práca. Uvidíš. Spomenieš si. Len ti musíme pomôcť." Cas sa snažil nedať najavo, ako ho jeho slová vydesili. Preto len prikývol a nechal sa nasmerovať do svojej izby.