Dievča,ktoré neverilo na pravú lásku

6

"Wow,toto som nečakal."
"Čo presne si nečakal?"
"Vedel som,že tvoja izba nebude ružová,ale toto som fakt nečakal."
Zmätene som sa poobzerala po izbe,v ktorej trávim skoro celý svoj voľný čas.
Nič zaujímavé.
Nič z čoho by mohol ostať tak zmätený,ako je.
"Vedel som,že si zaujímavá osoba,ale že až tak."
Hundral a konštatoval si popod nos.
Už mi to začínalo liezť na nervy.
"Môžeš sa konečne poriadne vyjadriť?"
Naliehavo som sa opýtala.
Nie som zvyknutá mať v izbe niekoho cudzieho,nie ešte,keď si tu hundre popod nos niečo čomu nechápem.
"Keď som si ťa tak všímal,podľa tvojho štýlu mi bolo jasné,že si zaujímavá. Ale keď som teraz v tvojej izbe a vidím toto všetko,asi žasnem."
Hovoril,pričom pozeral na mňa a rukami pohadzoval po celej mojej izbe.
Len som na neho pozerala so zdvihnutým obočím a úplne nechápavým pohľadom.
"Staré roky. Miluješ staré roky."
Zhodnotil.
Vyzeral komicky.
Chodil po izbe,pozeral si každý možný kút, palcom a ukazovákom si hladkal bradu,akoby premýšľal.
Jeho oči nevedeli kam všade sa majú skôr pozrieť.
Bolo to fakt komické.
A tak som si sadla na posteľ,rukami si podoprela tvár a čakala čo zo seba dostane.
"Gramofón,ten mi napovedá,že si radšej vypočuješ hudbu z neho než by si si mala púšťať niečo na youtube."
Pozrel na mňa a čakal,akoby chcel vidieť ako zareagujem.
Prišlo mi to,ako v nejakej kriminálke a on ma chce odhaliť.
"V tomto máš pravdu."
Znudene som odpovedala,ale jeho to samozrejme veľmi potešilo.
"Máš tu veľa fotiek,naozaj veľa. Nie len s kamarátmi,ale aj s rodinou. Rada si uchovávaš spomienky blízko seba. Akoby vždy,keď sa na tie fotky pozrieš,v mysli sa ti zobrazí presný deň a spomienka,kedy tá fotka bola vyfotená."
Podišiel k stene na ktorej mám rôzne fotky,obrázky a papieriky s citátmi.
"Miluješ písanie. A citáty. Na stenu si lepíš presne tie,ktoré pre teba niečo znamenajú alebo ťa opisujú."
Prstom behal z jednej fotky na druhú,z jedného citátu na druhý.
Ja som len sedela na posteli a zdesene počúvala jeho slová.
"Si blázon do kníh,poďla toho čo vidím,chceš mať raz veľkú zbierku kníh. Keby nie,nekupovala by si si hromady kníh,ale čítala by si ich na čítačke kníh. Takže,aj keď to tak nevyzerá a nikto o tom nevie,si knihomoľka."
Prstami zas prechádzal po obaloch kníh,ktoré boli zoradené vo svojich policiach.
"A samozrejme miluješ starú hudbu,to k starým rokom patrí. Nie len tvoj neobyčajný štýl obliekania to naznačuje,ale aj plagáty a platne. No samozrejme,nemôžeš odolať piesňam od Shawna Mendesa. To je dôvod prečo si ma chcela spoznať?"
"Nie,to nie je ten dôvod. A teraz mi povedz Owen. Z kade toto všetko vieš?"
Neobyčajným spôsobom sa na mňa zahľadel,víťazne sa usmial a podišiel k posteli.
"Povedal som,že izba veľa napovie."
"Áno,to si hovoril,ale aj tak."
"Keby ľudom hneď neskáčeš do reči,vyjadril by som sa ďalej Audrey."
Len som si zvdychla a bola ticho.
"Ľudia sú veľmi zraniteľní. Ani o tom nevedia. Nič nechcú dať najavo. Nič nechcú o sebe povedať. Presne povedané,kto hovorí o tom čo je pre nich zraniteľné? Čo ich zraní? Nikto. Ale izba človeka napovie veľa. Naša izba je niečo čo tvorí nás. Žijeme tam,tvoríme si svoje miesto. Ukrývame v nej najväčšie tajomstvá. Tak,ako ty. Navonok si možno tvrdá osobnosť,ale tvoja izba ukazuje,aká zraniteľná si. Píšeš,aby si všetky svoje pocity a myšlienky vypustila z tvojej hlavy. Čítaš,aby si aspoň na chvíľu opustila svet,ktorý nemáš rada. A tie citáty? Potrebuješ ich vidieť pretože vtedy máš pocit,že nie si sama,kto sa tak cíti. Že nie si sama,ktorá má masku. Veríš,že vďaka tým citátom existuje niekto,kto sa cíti tak ako ty."
V tichosti,pohltená pravdivosťou jeho slov sedím.
Ani zvonček,ktorý sa ozve od hlavných dverí nášho domu ma nedonúti postaviť sa a ísť otvoriť.
Som pohltená celou tou pravdou.
Tým,ako ma odhalil.
Tým,koľko toho vyčítal.
"Audrey,mala by si ísť otvoriť."
Podá mi opatrne ruku,postavím sa a bok po boku zídeme dole k hlavným dverám.
"A to je kto Audrey?"
Zapiští mi do ucha Ellie,ktorá stojí pred dverami.
No zbohom.