Dievča,ktoré neverilo na pravú lásku

25

Piatykrát nervózne zaklopem na dvere. Zhlboka sa nadýchem,keď za dverami započujem kroky.
Spoza dverí na mňa pozerá hlava mojej najlepšej kamarátky. Som v takej nervozite až začnem hovoriť skôr než stihne ona čo i len otvoriť ústa.
"Ellie nesmierne ma mrzí,ako som sa zachovala. Bola som zbabelá a nevidela som,ako všetkým okolo seba ubližujem. Ani to,ako od seba všetkých len odháňam mojim hrozným spravaním.Aj keby si mi teraz povedala,že moje ospravedlnenie ničomu nepomôže a mám odísť tam z kade som prišla,aj tak sa musím ospravedlniť. Pretože ma to nesmierne mrzí. Nezaslúžili ste si to. Ani jeden z vás dvoch."
Rýchlo zo seba všetko dostanem. S obavou v očiach pozriem na najlepšiu kamarátka. Zo začiatku na mňa pozerá s kamenným výrazom na tvári,ale po chvíli sa usmeje a výjde spoza dverí až ku mne. A objíme ma. Tak ako ma objímala vždy,keď som bola úplne nervózna a nevedela sa ukľudniť.
Úsmev na tvári sa usalaší aj mne.
"Ani nevieš,aká rada som,že si si to uvedomila."
Povie stále objímajúc ma pred dverami ich domu.
"Prišla som na to vďaka Owenovi."
Odtiahla sa odo mňa a chytila ma za ruky. Spýtavo na mňa pozrela. Bolo mi jasné,že bude chcieť vedieť každý detail.
Za ruku ma potiahla do ich domu,cez schody až do jej izby. Tam sme si obe spokojne sadli na jej chlpatý koberec.
Porozprávala som jej úplne každý detail. Dokonca aj to,ako som si od toľkého smútnu otrieskala hlavu o stôl. So záujmom a veľkým úsmevom na tvári počúvala každé jedno slovo. Uvedomila som si,aký ťažký život by bez nej bol.
"Vedela som,že ťa miluje,ale že až takto veľmi."
Uznanlivo povedala Ellie po tom,ako som prestala rozprávať.
"Ani nevieš,ako veľmi milujem ja jeho. Hlavne to,aký silný je. Ako nás oboch drží nad vecou."
Ellie na mňa z ničoho nič smutne pozrie.
"Mrzí ma čo som vtedy u teba povedala. To,že si ho nezaslúžiš. Bola som len nahnevaná. Pretože mi to prišlo,akoby si si nevážila,ako veľmi ťa Owen ľúbi."
Možno som si to ani nevážila. Možno som si to veľmi neuvedomovala. Alebo som to len nechcela prijať. Možno som sa len bála toho,že ma niekto miluje. Že je niekto ochotný so mnou začať jednu úplne novú kapitolu,v ktorej budeme na všetko spolu. A ja som sa len bála,že to nedám a sklamem.
"Nie je sa začo ospravedlňovať. Máme právo robiť chyby."
Poviem a málinko sa zasmejem.
Keď jej však stále nie je ani do najmenšieho úsmevu,podídem blízko k nej a silno ju objímem.
"Ellie,netráp sa tým. Všetci občas sklameme. Niekdy  sklameme niekoho koho milujeme. Niekedy sklameme práve tých,o ktorých by sme nikdy nepovedali,že budú tými,ktorých sklameme. A niekedy,niekedy sa zas sklameme navzájom. Pretože sme len ľudia a niekedy veci v živote jednoducho pokazíme. Ale ak nájdeme silu na to,aby sme ich napravili nie je potrebné smútiť,áno?"
Šepnem jej posledné slová do ucha s malou slzou šťastia, stekajúcou po mojej tvári, ju pobozkám na vrch hlavy.
"Si tá najlepšia kamarátka,vieš to?
Šepne.
"Ty si tiež tá najviac najlepšia kamarátka na svete."
Šepnem aj ja.
A tak sedíme na chlpatom koberci uprostred izby,objímajúc sa s úmevom na tvári.
A aj keď občas v živote sú chvíle,kedy si myslíme,že sme všetko pokazili,nie je to tak. Pretože práve zlé obdobie nám ukáže zmysel pravej lásky. Ale čo je hlavné,všetkých nás upevní ešte viac.