The CHOICE

The CHOICE - 2. Kapitola

TAK SOM TU S NOVOU ČASŤOU. 

OSPRAVEDLŇUJEM SA, ŽE AŽ TAK NESKORO, NO BOHUŽIAĽ BOLI INÉ VECI NA PRÁCI. 

Snáď sa vám bude nová časť páčiť a vidíme sa pri ďalšej, snáď čoskoro.

Pekné čítanie - Barbara

2. Kapitola

Nasledujúce ráno som sa zobudila na to, ako ma drobná pästička udrela do tváre. S trhnutím som otvorila oči aby som zistila, že je za oknami ešte stále tma. Budík ukazoval 5:45, takže som mohla spať ešte pätnásť minút, ibaže hmýriace sa telíčko vedľa mňa mi napovedalo, že je so spánkom koniec. Pomaly som vykĺzla z postele a utekala som do kúpeľne, aby som si dopriala jednu z najkratších spŕch v histórii krátkych spŕch mamičiek. Keď som o pár minút vyšla zo zaparenej miestnosti, perina bola odkopaná na druhý koniec postele a tam sedel chlap môjho života, v pokrčenom spidermanovskom pyžame, s čiernymi strapatými vlasmi na všetky strany pretierajúc si jeho veľké hnedé oči.

„Mami!" jeho radostný výkrik ma donútil k smiechu a už sa jeho päťročné telíčko štveralo ku mne do náruče. Vlepila som mu hlasný bozk na čelo a pošteklila som ho na brušku. Jeho smiech začal byť hlasnejší a nožičkami začal kopať všade naokolo.

„Dobré ráno Peter Parker (1)." povedala som, ako som ho pustila na zem. Pichlo ma pri srdci keď som si predstavila, že ma o pár rokov prerastie, či dokonca si bude pripadať až veľmi cool na to, aby som ho nosila na rukách. Neexistuje nejaká látka, ktorá spôsobí, že deti ostanú navždy deťmi? Už teraz nenávidela tú ženskú, ktorá mi ho odvedie niekam na druhú stranu štátu a spôsobí, že sa s ním budem vidieť raz do roka.

„Dobreeee!" kričal, ako jeho malé nožičky ťapkali po parketách. Usmiala som sa, keď som z obývačky začula zvuk zapínajúcej sa televízie. Jeden by si myslel, že si pustí rozprávku, no môj syn nie. Keď som vošla do obývačky, stále oblečená do huňatého županu, našla som ho sledovať, tak ako každé ráno, National Geographic.

„A, kde máš okuliare? Vieš že ich máš nosiť, hlavne keď pozeráš televíziu." Pred mesiacom sme vyfasovali okuliare, a tento malý diablik ich odmietal nosiť.

„Neviem." Povedal jednoducho a ďalej sledoval.

„Artur, choď si pre okuliare." Chvíľku som sledovala, ako odoláva môjmu prísnemu tónu, no nakoniec mu ramená poklesli a s porazeným výdychom a krokom hodným korytnačky odišiel do svojej izby. Ani nie o tridsať sekúnd sa už naopak s rýchlosťou tanku vrátil do obývačky, čierne obrúčky pekne uložené tam, kde patria.

„Hlavne že si nevedel kde sú, však ty záludník?" podpichla som ho, ako som vkladala chlieb do hriankovača. Artur mi venoval jeden z jeho okúzľujúcich úsmevov, kde svetu ukazoval prázdne diery tam, kde mali byť zuby a potom sa vrátil k sledovaniu programu o žralokoch. Zapla som kávovar, prihriala mlieko a vybrala maslo a jahodový džem. Presne takto vyzerala naša každoranná rutina. Zatiaľ čo sa z môjho syna pomaly ale isto stával nerd, ja som nám chystala raňajky.

„Raňajky sú na stole." Zavolala som na neho, a hoc chcel alebo nechcel, musel opustiť obývačku a prísť sa najesť. Vyhupol sa na svoju stoličku a zatiaľ čo si do úst vopchal veľký kúsok hrianky, sústredene ma pozoroval. Že mal džem už teraz rozmazaný po polke tváre, snáď ani nemusím spomínať.

„Maminka?"

„Áno zlatko?" usrkla som si z kávy a dvihla som na neho oči od emailov, ktoré som si poctivo kontrolovala každé ráno.

„Budem mať niekedy sestričku?"

Káva, ktorú som akurát prehĺtala mi zabehla a ja som ju rozfŕkla všade naokolo, ako som márne lapala po dychu. Do oči sa mi nahrnuli slzy a rukami som hádzala všade naokolo. Čože sa ma to práve môj syn opýtal?

„Odkedy chceš sestričku Artur?"

Jeho veľké, nevinné hnedé oči sa na mňa pozerajú so zadumaným výrazom. Nakoniec pokrčí pravé plece (v poslednej dobe to robí nejako často) a venuje mi štrbatý úsmev.

„James vravela, že keď si teta V vezme Rya, bude mať bračeka." Poškrabe sa vo vlasoch, čím si do nich vtrie džem, ktorý mal doteraz prilepený na prstoch, a opäť pokrčí ramenom, akoby sa o mňa práve nepokúšal infarkt. „Takže ak bude mať James brata, ja chcem sestru. Tak môžem jednu mať?"

„Zlatko..." začnem opatrne hľadajúc tie správne slová. „Aby si mohol mať sestričku, museli by sme mať niekoho, ako majú James a Val."

Artur na mňa chvíľu zamyslene pozerá. Medzi očami sa mu robí rozkošná vráska. „Takže budeme mať Rya aj my?" opýta sa ma napokon. Sprudka vydýchnem a privriem oči. Vidím to na dlhý rozhovor s Valentínou!

„Nie A, my nebudeme mať Rya." Už to nevydržím a pobozkám ho na vrásku medzi očami, ktorá sa po mojom prehlásení ešte prehĺbila. „Pozri, je to zložité. Nevravím že sestričku nebudeš mať nikdy áno? Len.. pre túto chvíľku sme to len my dvaja. Poďme to nejaký čas nemeniť hm?"

„Tak dobre..." pripustí nakoniec. Mám pocit akoby mi zo srdca padol celý Everest. Páni. Nikdy by mi nenapadlo, že s ním budem viesť takúto debatu.

„Keď teda nemôžem mať sestričku, môžem mať užovku? James vravela, že jej Ryo jednu sľúbil, tak by aspoň mala kamaráta."

Dnes asi niekoho zabijem...

(1) - Peter Parker - komixový superhrdina, predstavujúci Spidermana