Zápisník pochabej mladosti

Na prvý pohľad?

Umývam riady. Nenávidím túto činnosť. Z celej duše. Leštím pohár a obzerám sa po kaviarni, uvažujúc, čo ešte treba upratať. Dlážku už umývať nebudem, šéf dal stoly z terasy dovnútra a tým pádom mi to bolo znemožnené. Kôš a poutierať bar. Pozriem sa na kopu riadu čo ma ešte čaká a zúfalo si vzdychnem. Šialene túžim po svojej posteli. Všimnem si že do dverí vojde Ben, nízky čašník z reštaurácie od vedľa s niekým za chrbtom. Pýta sa, či im ešte nenačapujem pivo. Všimnem si šéfa cez ulicu ako máva rukami že nie.

„Pardon chlapci, ale už nie." Ben sa sklamane otáča na odchod a je mi umožnený výhľad na druhého chalana. Pohár ktorý držím v ruke stisnem ešte pevnejšie.

„Ahoj, Ryan!" zavolám naňho čo najpokojneším hlasom. Jeho ahoj takmer nepočujem. Mračím sa. Kus chuja.

Viem, že za ten rozchod môžem ja. Ale úprimne, rozísť sa s ním bola tá najrozumnejšia vec, ktorú som kedy naliata urobila. A ani si to nepamätám.

Myknem sama pre seba plecom, pripúšťam, že som mierne vyvedená z miery. Nevidela som ho minimálne osem mesiacov. Čo je, celkom dlho. Naďalej sa venujem riadom, keď vidím ďalšieho človeka zastaviť sa pri dverách do kaviarne. Je to chalan, hnedovlasý, nakrátko ostrihaná brada, celkom zlatý.

„Dobrý večer, nepredávate cigarety náhodou?" Ohrniem spodnú peru (seriózne, nemám poňatia prečo, zas tak ľúto mi to, že nepredávame cigarety nie je) a odpovedám:

„Bohužiaľ, nie."

„Ďakujem..." Típek vykročí dole že si ich kúpi vo večierke. Po dvoch krokoch sa však otáča a dodá: „Mimochodom, pekná gestikulácia," usmieva sa, a s týmito slovami odchádza. Tvárim sa ešte zmätenejšie ako predtým, keď prišiel a nechápavo krútim hlavou. Nerozumiem, čo bolo pekné na tom, že som ohrnula spodnú peru.

Konečne na poličku vykladám posledný pohár a vrhám sa na poutieranie baru. Keď tu zrazu, počujem dupot akoby niekto utekal, a vo dverách sa zjaví típek ktorý pred malou chvíľou komentoval moju gestikuláciu.

„Dobrý deň, prepáčte, nešli by ste so mnou niekedy na kávu?" pýta sa ma udychčane a ja ho v šoku sledujem. „Teda, keď samozrejme nemáte priateľa... „ Neveriacky naňho zazerám ďalej ale netrvalo mi dlho kým som odpovedala:

„No, teda, priateľa nemám..." Preruší ma.

„A na kávu by ste tiež nešla." Tu však preruším ja jeho. Cítim akési vzrušenie.

„Vlastne, aj áno." Pozrie na mňa pohľadom, ktorý nedokážem identifikovať. Možno prekvapene. Snažím sa nejako zachrániť situáciu, aby som nevyzerala príliš dychtivo. „Kamarátka mi hovorila že by som sa konečne mala s niekým zoznámiť." Toto tak celkom nieje lož. Naozaj mi niečo v podobnom zmysle často hovorí.

„Tak... to je skvelé, prepáčte že som tak zadýchaný, utekal som aby som vás stihol. Idem si pre mobil, hneď som tu." A znova mizne v ulici a ja neveriacky, s ústami takmer dokorán a obočím prilepeným hore na čele ďalej upratujem.

Naozaj, čoskoro je späť a vonku čaká, kým vyjdem za ním. Cítim sa nesvoja, neviem kam s pohľadom, čo s rukami.

„Som Tom," podáva mi ruku a usmieva sa.

„Emma," odpovedám a podávam mu ruku. Usmeje sa. „Musím rýchlo doupratovať lebo zatvárame..." habkám. „Facebook?"

„Nemám tu internet, ale napíš mi ho prosím sem do správy," podáva mi telefón, a ja mám čo robiť, aby mi nespadol. Vyťukám svoje meno na facebooku, a trasľavo mu mobil podávam späť. „Napíšem ti," povie a s týmito slovami odchádza preč. Ja nenachádzam slov. Ako vo sne vojdem do kaviarne, dokončím si prácu a nastúpim šéfovi do auta.

Po tom, ako sa pripútam, zapnem mobil. Tom mi poslal žiadosť.