Zápisník pochabej mladosti

Ako nebyť šťastná.

--

Naše bozkávanie prerušilo to, že sa odo mňa odtiahol.

"Ešte predtým, ako sa na teba vrhnem... S mojou momentálnou situáciou, ako ju mám... nechcem mať vzťah..." povedal jemne a pozrel sa mi do očí. Zamrzla som Naozaj som sa o tom v tejto chvíli nechcela rozprávať. Napokon som sa zmohla na koktavú odpoveď:

"Samozrejme... ja som to vlastne ani nemala v pláne riešiť... Nerada sa rozprávam o takýchto veciach..."

"Fajn, len som chcel, aby sme v tom mali jasno." Jasne že si to chcel. Zamračila by som sa naňho, ale nechcela som kaziť náladu. Ty si predsa ten zodpovedný... Bozkávali sme sa ďalej.

Naozaj mi nezáležalo na tom, aby som s ním mala vzťah. Vedela som, že len nedávno sa dostal z vážneho vzťahu. Ja sama som o vzťah nestála, nie pri všetkom, čo sa mi v živote momentálne deje. Nebránim sa vzťahu, ale nijaký aj tak neprichádza.

Vtedy som si však ešte plne neuvedomovala, s kým sa vlastne zabávam. Že tento človek vo mne vyvolá náklonnosť, akú bežne k nikomu nepociťujem.

Sex bol skvelý. Keď sa obliekal, poprosila som ho, aby sa vyprevadil sám. Bola som príliš lenivá a unavená na to, aby som sa obliekala. Odišiel. Ja som sa prikryla tuhšie a uvažovala som nad tým, o mi povedal. No dobre, Denis, ako myslíš.

--

Rozprávali sme sa. Boli sme u Denisa doma, jedla som šalát, ktorý pripravil. Smiala som sa tak, že mi takmer zabehol. Sledovala som jeho oči, keď mi vysvetľoval zápletku jeho obľúbeného filmu. Má krásne hnedé oči.

Za túto myšlienku som si chcela dať facku. Nemôžem za to, že si tak rozumieme. Irituje ma to, že ma priťahujú ľudia s rovnakou alebo podobnou politickou orientáciou ako mám ja. Navyše, tento chlapec – vlastne chlap – je inteligentný a prečítal si viac ako len návody na použitie na čistiacich prostriedkoch počas návštevy toalety. Tento chlap číta knihy, dámy a páni. Ohrozený druh.

Znovu sme sa bozkávali.

"Pôjdeme už spať?" opýtal sa potichu, a ja som prikývla. Samozrejme, že nebudeme hneď spať. Denis zapol hudbu a postupne sme sa vyzliekali. Musela som byť pre jeho zranenie opatrná.

"Nebolí ťa to?"

"Nie," ubezpečil ma a pokračovali sme.

--

"No a ako ty s Denisom?" opýtala sa ma Romana, praskala zvedavosťou.

"No nič. Musíme sa prestať stretávať," odpovedala som s myknutím pleca. Jedno mi to však nebolo. Romanino nadšenie výrazne pokleslo.

"A to prečo?" Zapálila si cigaretu. Odvrátila som pohľad. Chvíľu som bola ticho, hľadajúc o vreckách moje vlastné cigarety.

"Zamilovala som sa doňho," odpovedala som opatrne a tiež som si zapálila.

"A...?"

"A nič. Na ničom takom sme sa nedohodli. Kto vie, kedy by bol reálne pripravený na vzťah. Kto vie, či by ho chcel mať práve so mnou. Ak budem na niečo takéto zúfalo čakať, bude to bolieť ešte viac. Je lepšie to ukončiť už v zárodku." Romana neodpovedala, zamyslene na mňa pozerala. Vzdychla som si. "Čoskoro sa ideme najesť, tak to naňho vybalím..." Romana sa rozžiarila.

"Možno..." Prerušila som ju.

"Pochybujem."

Ďalej sme v tichosti sedeli, keď som dofajčila, obliekla som si bundu. Denis by tu mal byť každú chvíľu. Naozaj. Zbadala som ho stáť pri vchode. Zovrelo mi vnútornosti, rozlúčila som sa s Romanou.

"Drž sa," povedala mi ešte keď som opúšťala kaviareň.

"Kam chceš ísť?" opýtal sa Denis, keď som ho objala na pozdrav.

"Dole ulicou je reštaurácia, ktorú mám rada, poďme tam," navrhla som, ukazujúc rukou smer.

"Tak poďme," usmial sa.

Kráčali sme vedľa seba a ja som premietala, ako dopadne toto stretnutie. Najskôr som sa však chcela najesť. Objednala som si sendvič s hranolkami, Denis si dal niečo podobné. Jedlo ma na chvíľu rozptýlilo. Namáčala som hranolky do kečupu. Udržiavali sme veselý rozhovor, pokiaľ nám neodniesli taniere. Nadýchla som sa. Idem na to.

"Denis... Už by sme sa mimo práce nemali stretávať," sotva som zo seba dostala tú vetu. Pozrel sa na mňa prekvapene, s mierne nadvihnutým obočím. Zazerala som naňho a nevedla som zo seba dostať ďalšie slová.

"No, dobre, ako myslíš." Srdce mi padlo niekam do topánky. Nervózne som sa usmiala.

"Ale, teda, chcem aby sme my dvaja boli vpohode..." Mám chuť si dať facku.

"Samozrejme, to chcem aj ja. A smiem vedieť prečo si sa takto rozhodla?" Už som prestala veriť, že sa to opýta.

"No..." takmer som koktala. "Začala som chcieť veci, na ktorých sme sa nedohodli." Pevne som mu pozrela do očí, čakajúc na jeho reakciu. Prikývol. Nič viac.

Srdce sa mi rozbilo na kúsky. Nasilu som sa usmiala a siahla som po svojej šálke čaju. Príšerne sa mi triasli ruky, nezdalo sa mi však, že si to všimol. Neviem ako, ale podarilo sa nám rozprávať ďalej. Zvyšok rozhovoru mám však zahmlený.

Odprevadil ma späť ku kaviarni, kde bola Romana. Objala som ho na rozlúčku a odcupitala som dovnútra. Keď som si bola istá, že už ma nevidí, chcelo sa mi plakať. Nedokázala som však vyroniť jedinú slzu. Romana na mňa nadšene pozrela, čakala, čo jej poviem. Ja som však len zakrútila hlavou. Úsmev jej zamrzol na perách a objala ma.

"Myslela som, že sa niečo stane..." začala.

"Ja nie," povedala som hrubšie, ako som chcela. Vzdychla som si. Naozaj som nič iné nečakala. Len som dúfala... No, to už je jedno.

--

"Ty nie si normálna, na čo ti to bolo dobré?" Zazeral na mňa a pri tom fajčil. Môj kolega Tomáš. "Načo si to riešila? Teraz už nemáš ani len sex..." Prevrátila som oči. Viem, že má pravdu. Denis mi chýbal, nie len kvôli sexu.

"To vieš, ja si vždy niečo vymyslím, aby mi nebolo dobre..." pokrčila som ramenami. Stále si myslím, že čím dlhšie by som to naťahovala, tým viac to bolelo. Nuž... Už je to jedno.