Nevlastný brat √

||Rodinný výlet||

Ako sa máte, kočky ?
Dúfam, že sa vás nič netrápi a ak áno, budem rada, ak mi napíšte a vyženiete to z hlavy.
Dúfam, že je všetko v poriadku, máte sa dobre a ste zdravé. A taktiež dúfam, že nič zlé sa vo vašich hlavách nedeje.
Milujem vás.
Ste skvelé. Každá jedna z vás.
-B

Byť s Holderom v jednej miestnosti, sa zvládnuť dá. Nie je blízko, nemusím cítiť jeho vôňu a hlavne, nemusím cítiť jeho dych.

Iné je, ak s ním musíte sedieť v jednom aute, pár centimetrov od seba a cesta autom trvá vyše hodiny.

,,Mami, prosím, nenúť ma sedieť vzadu," zamrnčala som, vediac, že sa správam ako malá, ale povedzme si úprimne, dospelá nie som a pokiaľ sa dostaví rozum a život ma kopne do vrtule, zomriem.

Mama sa zamračila, absolútne nechápajúc, ale nakoniec sa rozosmiala a prisunula si slnečné okuliare vyššie na oči.

,,Zlato, nikto ťa nenúti sedieť vzadu."

Vďačne som si vydýchla. Celé moje telo sa uvoľnilo a snažila som sa zadržať široký úsmev, ktorý by Holder určite videl, čo nemôžem dopustiť.

,, Avšak, z princípu, drahá, musíš sedieť vzadu. Vedľa svojho brata. pretože tam deti patria. Ak sa ide na rodinný výlet, rodičia sedia vpredu, deti vzadu. Je to automatické, bežné, zaobstrané. A neopováš sa uraziť. Na to nemáš dôvod a ak to urobíš, budem nútená ťa vyhodiť z auta."

No pekne. Pravdepodobne si nevypila a svoje triezve nervy vrhá mojím smerom. Už len z princípu.

Holder sa vedľa mňa slabo zasmial. Očividne sa mu páčilo, čo počul a v hlave sa mu premietajú obrázky ako letím z auta, kričím, padám, krvácam a nakonec mi máva ako kráľovná. A ja.. budem už dávno mŕtva a skrútená popri ceste. Taká krvavá a skrútená, až by si ma pomýlili s obrím, červeným pelendrekom.

Prešla som okolo neho, vrazila doňho plecom, čo ho rozosmialo ešte viac a nahnevane si sadla. Natlačená pri dverách, aby jeho pekelné telo bolo čo najďalej od toho môjho.

Lenže Adonis, najväčší idiot a panovačný pako, si sadol vedľa mňa. Na tom by skutočne nič zlé nebolo. Nemôže bežať vedľa auta alebo sedieť na streche. Problém je, že si sadol tak blízko mňa, až som mohla rátať koľkokrát udiera jeho srdce, mohla cítiť jeho dych a dokonca vedieť v ktorom momente sa chystá nadýchnuť.

,,Choď ďalej, Holder. Máš kopec miesta tak ho, sakra, využi !"

Hneď po tom, čo to vyšlo z mojich úst, natlačil sa so svojim telom ešte bližšie, čím ma tlačil ku dverám ešte viac ako je vôbec možné.

Moje líce bolo nalepené na skle, ruku mi drvila kľučka a na druhej sedel jeho zadok !

,,Nie, nie.. povedz, že nesedíš na mojej ruke, prosím.."

Hlboko sa rozosmial a zaklonil hlavu. Čokoľvek, naozaj čokoľvek, len nech sa nesmeje. Pretože sa smeje krajšie ako ja vyzerám.

Začal sa približovať k môjmu uchu a keďže nebol priestor na odtiahnutie, čelila som jeho perám. Sakra dobrým perám.

,,Chcem, aby si sa ma dotýkala," zašepkal a následne mi prešiel nosom po uchu. Zadržala som dych. Jeho dlhé mihalnice ma pošteklili ako prechádzal nosom po mojom líci.

Na tele sa mi objavili zimomriavky a žalúdok sa stiahol tak veľmi, až bolel. Z jeho prítomnosti, vône, existencie.

Bola to až kŕčovitá bolesť, ktorá sa nedala vydržať. Až príliš ma priťahuje, až príliš dobre vyzerá. Znova sa mi chcelo plakať kvôli tomu, aký krásny Holder je a čo cítim zakaždým, keď je pri mne.

,,Holder, prosím.. choď ďalej. Veľmi ťa prosím."

Môj hlas bol zúfalý a bolestný. Nedalo sa dýchať, krk vyschol a tie hlúpe zimomriavky nie a nie odísť.

,,Ak je to, čo chceš."

Odtiahol sa na druhý koniec, ale zakaždým si našiel dôvod, aby sa ma mohol dotknúť.