Nevlastný brat √

Poďakovanie

Ďakujem vám za každý váš jeden vote, komentár. Dokonca aj za to, že ste sa dostali až na koniec príbehu.
Ďakujem, že ste ma podporovali, písali mi správy, zaujímali sa o mňa a dávali mi vedieť, že vám záleží na mojich slovách a delili sa o ne.
Som nesmierne šťastná, že mám čitateľky, ktoré sa otvoria aj vtedy, keď im to nejde. Som na vás hrdá a vďačná.
Odpísala by som vám na komentároch v epilógu, ale musela by som sa dookola opakovať. A opakovačky si nezaslúžite. Aj keď sa stáva, že neodpisujem, verte, čítam,hreje ma to u srdca a robí ma to šťastnou.

Viem, že tento príbeh má veľa nedostatkov, chýb a nedotiahnutých vecí. Hlavne vďaka tomu ďakujem.

Možno si poviete, že to nič nie je, nemusím v každom ukončenom príbehu ďakovať, ale áno, musím. To vďaka vám sú príbehy dokončené. Vďaka vám a vašej podpory a komentárov. Vďaka vám ma tento príbeh 215k.

Je to obrovské číslo. Také obrovské, až ma bolí srdce. Pretože zakaždým, keď začínam písať príbeh, žiadne očakávania nemám. A potom len pozerám, nemôžem uveriť a zdieľam informácie so svojimi priateľmi a rodinou.

Posúvate ma hore, robíte mi radosť a vždy, keď sa stane, že aj Vy medzi sebou komunikujete v príbehoch a riešite veci, smejete sa na iných komentároch, pocítim ešte väčšiu radosť a svojim spôsobom som na vás hrdá.

Ja viem, nič to nie je, toto všetko je úplne normálne. A áno, je to normálne, ale pre mňa je to viac.

Ako som písala, tento príbeh má mnoho nedostatkov a chýb. Možno nemá prešpekulovanú pointu, dotiahnuté veci a extrémne veľký zmysel, ale sú to moje príbehy, ktoré nikdy nie sú premyslené. Nepreberám si veci dopredu, nemám to zapísané ako osnovu a nepozerám na poslednú kapitolu, aby som mohla pokračovať a napojiť sa. Akonáhle otvorím časť, všetko ide úplne samo. Úplne. Nikdy nerozmýšľam nad vetami, dialógmi, myšlienkami.

To, čo vidíte, čo máte možnosť vidieť a čítať, pochádza z prázdnej hlavy, do ktorej sa zapájajú iba prsty.

Píšete, že milujete môj štýl písania. Neviem, čo presne to znamená vzhľadom k tomu, že to vnímam len ako autorka, ktorá píše. Jediné, čo viem je, že v moje príbehy neobsahujú príliš veľa klišé a muži v príbehoch sú vždy muži činov.

Nesnažím sa priniesť niečo nové, byť iná či sa odlišovať. Každá autorka píše tak, aká je. Alebo aspoň myslím.

To všetky, všetky tie príbehy, som ja. Každá myšlienka, každé slovo, nadávka, vyjadrovanie, všetko. Moje príbehy sú môj odraz a netvrdím, že sú iné alebo presne tie, ktoré musíš čítať.

Viem, že už vás nemá čo prekvapovať v príbehoch či dokonca možno uvažujte či so mnou kráčať cestou, po ktorej idem ja. Áno, musím priznať, všetky knihy sú na jedno kopyto, ale každý, to dúfam, má v sebe niečo nové.

V mojich príbehoch nie je príliš veľa monológov. Hlavne medzi hlavnými hrdinami. Poistna je, že pokiaľ niečo k nemu cítiš, kašľať na všetko. Je jedno či s niekým začneme chodiť za rok alebo o týždeň. Človeka spoznávame každým dňom, otvára nám stále niečo iné, objavujeme niečo nové a spoznávame príbehy, vďaka ktorým meníme názory a dôležité sú pocity.

Možno som mohla objasniť Kana, Holderovho bratranca či dokonca spomenúť Sierru a Rusella, ale napíšem k tomu len toľko, že keby skutočne chcem, sú tam a nie každá kniha musí mať všetko objasnené alebo dokončené.

Jediné, čo nechcem je, aby boli moje knihy pohltené nerealizmom a presne štýlom knihu. Považujem sa za random "spisovateľku"

Ďakujem krásne ešte raz. Úplne za všetko. Každej, úplne každej jednej.
Ľúbim vás.

A ešte.. Zajtra mám narodeniny a napadlo ma, že ako darček pre vás publikujem druhú časť, ale keďže sa nemôžem dočkať vzhľadom k tomu, že to bola menšia výzva, pridám ju ešte dnes. Ale predtým.. Ktorý?

P. S. Keby čokoľvek, som tu.