Vlčia krv ✓

~Prvá premena~

Ruky sa mi triasli, celé telo sa chvelo od strachu.
Srdce urýchlene pumpovalo moju krv a oči nekľudne tekali medzi okolím. V rukách som zvierala kus tmavej látky, pokrčený plášť.

Bála som sa. Bála som sa neznámeho.

„Cítiš to?" Prihovoril sa mi Thomas, ktorý kráčal vedľa mňa.
Preglgla som hrču, čo sa mi tvorila v hrdle a ozvala sa: „Čo máš na mysli?"

„Mesiac," odvetil prosto.
„Necítiš, ako ťa vábi?" Zastal a pootočil svoje telo k môjmu.
Pery sa mi zvlnili do úškľabku, nachádzala som sa na lúke, široko-ďaleko nebolo ani jednej živej duše, len ja a Thomas s dvomi kusmi tmavých plášťov pokrčených v rukách.
A blížil sa vrchol splnu, teraz mesiac osvetľoval krajinu len mierne, práve bol na vzostupe.

Cítila som, ako si ma Thomas prezerá a študuje moju tvár.

„Bude to bolieť, to nepopieram," prehovoril, „ale čím skôr sa tomu poddáš, tým menej sa budeš zvíjať v bolestiach, nebojuj proti tomu Charlotte, nevzpieraj sa."

Prikývla som a utrela si spotené ruky do khaki šortiek, čo som mala na sebe. Tie boli spolu s voľným bielym, miestami dotrhaným tričkom dopredu predurčené na záhubu.

Zvláštne vrnenie v končatinách sa postupne zosilňovalo a medzičasom sa k tomu pridala aj záchvatová bolesť hlavy.

Snažila som sa bojovať proti bolesti, zahnať ju kamsi do pozadia svojej mysle a nevnímať ju.
„Nebojuj s tým, Charlotte," Thomas sa mi zase prihováral.
Bolo to pre mňa ťažké, len tak nechať bolesť prúdiť mojím telom. Prinútiť zlyhať pud sebazáchovy, nechať svoju myseľ a telo pohltiť brnením, sprevádzané bolesťou.

Ruky som natiahla od tela, pomáhalo mi to lepšie sa vysporiadať s bolesťou. Nechcela som kričať, aby som nevyzerala v očiach ostatných, ktorý by to mohli počuť slabá. To bol dôvod, prečo som sánku zatínala tak silno, že až zuby škrípali o seba.

Prudko som vtiahla vzduch cez zatnuté zuby, dávka čerstvého prínosu kyslíka mi trocha pomohla čeliť bolesti bez značných komplikácií

Cítila som zvláštnu bolesť na hrudníku, bola odlišná od tej, ktorá pretrvávala po celom mojom tele.
Ten tlak na hrudi ma prinútil padnúť na kolená.

Na zemi som sa stočila do klbka, kolená som si pritiahla rukami k brade a zotrvávala v tejto polohe, dokým neprišli silné kŕče a končatiny sa mi samovoľne presunuli.

Cítila som ako mi kropaje potu vyskočili na čelo. Silná bolesť ešte na chvíľu zosilnila, myslela som, že to bude už môj koniec no potom to prestalo.

Zostala som ležať na zemi, očakávajúc, že s akýmkoľvek drobným pohybom sa bolesť vráti.

Čosi do mňa po chvíli jemne štuchlo. Dotklo sa môjho boku a ja som vystrašene otvorila oči, predo mnou sa vynímal vysoký tmavý vlk, s hlbokým pohľadom upretým na mňa, ležiacu v tráve.

Rýchlo som sa chcela postaviť ale akosi to nešlo. Odvrátila som pohľad od mohutného zvieraťa a zakotvila na mojich...rukách?

Mala som dve chlpaté laby, zvláštne skrútené pod trupom. Vtedy mi to došlo, usmiala som sa nad svojou hlúposťou a zahodila nápad na útek. Ten vlk stojaci predo mnou bol Thomas, ktorý sa už stihol premeniť.

Postavila som sa na nohy, bola som menšia od Thomasa, vodcu svorky. Zalial ma zvláštny pocit voľnosti, opatrne som vykročila sledujúc moje laby. Opatrne som postupovala dopredu, Thomas ma nasledoval.

Obzrela som sa naň, okamžite vycítil môj pohľad a zahľadel sa mi do očí. Rýchlo som zrak odvrátila, vedela som, že ak by som bola v ľudskej koži, očervenela by som.

Pridala som na rýchlosti, klusom vbehla do lesa po chodníčku, ktorý vydupala jelenia zver, zanechali za sebou pach.

Pridala som do kroku, nasledujúc ich pach, zaviedol nás až k jelenej čriede. Prikrčila som sa do trávy, aby som až tak nevyčnievala. Nevedela som prečo to robím, len som sa riadila inštinktom, ktorý ma viedol celou cestu.

Vybehla som z môjho miesta úkrytu, prekvapené stádo vyslalo výstražné signály ostatným, ako reakciu na môj útok.

Predbehla som menšiu laň a z boku na ňu skočila. Zuby som zaryla do zadného stehna a ona výrazne spomalila svoj krok.

Uvoľnila som svoj stisk a pazúrmi ju udržala pokým som sa jej zubami nepretrhla tepnu na krku. Po chvíli je bezvládne telo ochablo v mojom pysku.

Zložila som ju na zem, riadila som sa inštinktom a ten ma nahováral ju ochutnať. Zubami som roztrhla kožu na bruchu a odhrýzla z teplého mäsa zaliateho krvou.

Vychutnávala som si dobrý pocit z úlovku, dravé vtáky sa vôkol mňa začali zbiehať, čakali že im nechám niečo, na čom by si pochutnali.

So skrvavenou papuľou som sa odtiahla a nechala vtáky aby dokončili čo som začala.

Thomas celú dobu sedel obďaleč a sledoval ma, ako sa kŕmim. Oblizla som jazykom papuľu a pristúpila k nemu.

Ostražito som obrátila uši smerom na sever, začula som šuchtavé kroky v početnom množstve.
Boli sme blízko pri hraniciach.

Znova som sa pustila do kroku, obišla som Thomasa a postavila sa po jeho pravom boku.

K nám na čistinku sa pomaly vplížila skupinka vlkov ale len zo severu, neobkľúčila nás, neboli to nepriatelia. Aspoň som v to dúfala.

Možno prišli skontrolovať hranice a nás tu nečakane objavili.

Vyčkávala som ako sa situácia vyvinie a nervózne švihala chvostom.

S hlasitým škrekotom priletel na mršinu, ktorú som tam nechala ďalší vták a ostatných odohnal. Tí sa po chvíli vrátili a snažili sa získať kusy mäsa pre seba.

Vlci sa postupne pobrali späť, smerom odkiaľ prišli. Jeden z nich prišiel bližšie, hrozivo som vyzdvihla pysky a vycerila zuby, aby sa zdali dlhšie, zostal na čistinke s mršinou o čosi dlhšie ale potom cúvol a zmizol v lese za ostatnými.

S Thomasom sme sa vrátili na miesto, kde sme nechali čierne plášte a roztrhané kusy látky.

S jedným čiernym plášťom som odišla preč z Thomasovho dohľadu a premenila sa späť na človeka, našťastie už bezbolestne.

Čierny plášť som si prehodila cez seba, kapucňou som zahalila tvár a dlaňami držala látku na miestach, kde sa rozchádzala aby mi neodhalila nahú kožu.