Sedel som na stoličkách v čakárni, pred operačnou sálou.
„Harry!“ ozval sa zúfalý ženský hlas. Hlavu, ktorú som mal vloženú v dlaniach som zodvihol jej smerom a napokon rýchlo utekal k nej, aby som ju objal.
„Je to moja chyba!“ rozplakal som sa v jej náručí.
„Nie zlatíčko... nevyčítaj si to!“ utešovala ma jej mama Lucy.
„Nemôžem o ňu prísť! Nezvládol by som to... prečo si človek, musí všetko uvedomiť, keď je najhoršie!“
Rukou mi prešla po tvári, aby utrela slzy, ktoré po nej stekali.
„Zoe mala tieto záchvaty ešte keď bola dieťa Harry... vtedy sa to zlepšilo... no vedeli sme, že sa to môže vrátiť. Keď bola vo Francúzsku, tak mi volala, aby mi oznámila, že znovu berie tabletky na srdce... to čo sa stalo, bol len sled nešťastných udalostí a musíme veriť že sa z toho moja Zoe... teda naša Zoe dostane a takisto aj maličké. Sú to bojovníčky!“
„Budeme mať dievčatko,“ šepol som.
„Ema Rose Styles!“
„Ako?“
„Povedala mi to asi pred týždňom, keď sme spolu volali, vraj keby sa niečo stalo.. ako keby to tušila alebo ja neviem,“ povedala smutne.
„Pred týždňom bola ešte v pohode... bol som s ňou, staral som sa o ňu. Bože! Prečo som taký idiot! Lucy, čo keď sa jej niečo stane a ona nebude vedieť, že ju ľúbim, že všetko som to robil preto, aby som ju ochránil a pritom celý ten čas ona robila to isté... no aspoň mi stihla povedať tie dve slová!“ rozkričal som sa od zúfalstva.
„Prosím, buďte tichšie!“ upozornila ma sestrička, ktorá vyšla zo sály. Nebrala ohľad na to ako veľmi trpím.
„Radšej mi povedzte čo je s mojou Zoe,“ padol som zúfale na kolená.
„Viem, že to je pre vás ťažké, ale sú tu aj iný pacienti pán Styles a slečnu Gray prebrali k životu, ale musia teraz spraviť cisársky rez, takže tu máme predčasný pôrod!“ oznámila a išla ďalej.
„Len nech sú obe v poriadku!“ povedala Lucy a sadla si na stoličku.
Sedeli sme tam ďalšiu hodinu... počas, ktorej prišli aj chalani a mama s Gemmou, aby nás podporili. Nikto neprehovoril ani slovo, všetci sme v duchu posielali modlitby do neba.
„Pán Styles!“ oslovil ma doktor ku, ktorému som vzhliadol.
„Áno?“
„Potrebujeme, aby si vyplnil papiere ohľadom vašej dcérky!“
„A ako na tom sú?“ zúfalo sa spýtala Lucy.
„Maličkú sme museli dať ešte do inkubátora... predsa len je to ôsmy mesiac a nechceme nič riskovať no a Zoe čo nevidieť prevezú na izby!“
„Chvála Bohu!“ vydýchne Niall.
„Museli sme ju, ale uviesť do umelého spánku! Ešte stále nemáme transplantát a nechceme, aby sa jej privodil ďalší záchvat,“ vysvetľoval ďalej.
„Dostala ho, ale počas spánku a celý čas vyzerala pokojne!“ povedal som.
„Nevieme, čo sa v nej dialo,“ mykol plecami doktor, čo ma mierne vytočilo. Odišiel som s ním, aby som vyplnil údaje o Eme. Dokonca som sa na ňu mohol ísť aj pozrieť. Pred izbou ma navliekli do návlekov a až tak ma k nej pustili. Bola tak maličká, ale i napriek tomu krásna. Nos mala celý po Zoe čo mi vytvorilo úsmev na tvári. Nechápal som ako som sa mohol správať ako idiot, keď teraz pred sebou vidím toho malého anjelika, ktorého sme stvorili... možno to nebolo ideálne, plánované a ľahké... no i napriek tomu ho so Zoe neskutočne ľúbime. Je naša a nikomu nikdy nedovolím, aby jej ublížil. Budem tým najlepším otcom akého si môže priať. Nechcel som ju opustiť ani teraz, ale je tu ešte niekto ďalší kto ma potrebuje.
Keď som vošiel do Zoinej izby, bola tam Lucy a moja mama. Hneď sa na mňa pozreli a pustili ma bližšie ku nej. Neodolal som, nahol som sa a pobozkal ju na čelo s tichou prosbou, ktorú som šepol : „Prosím len ma... nás neopúšťaj! S Emou ťa obaja potrebujeme!“
„Už si ju videl?“ spýtala sa mama.
„Je krásna... rovnako ako Zoe,“ pousmial som sa.
„Tak veľmi by som ju chcela vidieť,“ usmiala sa moja mama.
„Choďte ja tu so Zoe ostanem... aj tak sa nechystám od nej odísť!“
„Aj ty by si mal oddychovať! Po tej nehode si si poriadne ani neoddýchol!“ zjazdila ma Lucy.
„Sadnem si tu a ani sa od nej nepohnem... tým pádom budem oddychovať aj ja!“ presviedčal som ich.
Počkal som pokiaľ odídu a až tak som chytil Zoe za ruku. Pri pohľade na jej bezvládne telo ma chytala úzkosť. Nemôžem o ňu prísť, veď jej úsmev mi zakaždým rozžiaril deň... už len to, že som ju počul ma upokojovalo, keď som bol s ňou bol som sám sebou. Mám chuť si jednu vraziť, za to ako som ju vyhodil z izby. Louis mal pravdu vo všetkom čo povedal. Toľko čo som na neho pomyslel sa zjavil vo dverách.
„Harry?“
„Hmm?“
„Máme problém!“ oznámil mi.
Zase tu máme kratšiu časť, ale nič lepšie zo mňa nechce vyjsť... som zo seba zúfala... nad týmito pár riadkami som sedela včera tri hodiny a dnes ďalšiu hodinu... sama som zvedavá ako to bude pokračovať... máte nejaké nápady... motiváciu... hoci čo čo by ma posunulo vpred... dnes som dostala nápad na ďalšiu poviedku, ale mám ich rozpísaných toľko, že sa nechcem púšťať do ďalšej... ale mala by som si aspoň zapísať tú myšlienku... čo poviete? :D som hrozná!!! :(
ČTEŠ
Innocent Game
FanfictionZoe je obyčajne neobyčajné dievča. Ktoré študuje na vysokej škole a pracuje v kaviarni. Rodičia jej v Londýne kúpili byt v ktorom býva s Rose, jej najlepšou kamarátkou. Stojí nohami pevne na zemi a užíva si každú voľnú chvíľu, ktorú môže stráviť s j...
