Zlodejka

12. Kapitola

Pravdepodobne som bola v bezvedomí dlhšie než som si myslela , pretože cesta k hraniciam trvala len pól dňa.

Môjho posledného pól dňa kedy som mala ešte aspoň malú šancu utiecť. Bohužiaľ som na nič neprišla.

Hneď ako som zbadala tie prastaré stromy čo tvorili hranicu a skupinu elfov čo ma tam čakali, moje srdce vynechalo jeden úder.
Až vtedy som si naplno uvedomila ,že toto môže znamenať môj definitívny koniec.

Muž s ktorým som sa rozprávala vyrazil vpred a keď zastal pred elfami , tak zosadol a hlboko sa im poklonil. Elfi mu to opätovali.

Ostatný vojaci , spolu s mojou klietkou zostali stáť ďalej, takže som nemala šancu zachytiť nič z ich rozhovoru.
Tak som tam len tak sedela a čakala na môj rozsudok.

Po zhruba desiatich minútach sa zdá sa konečne dohodli a ku nám sa rozbehli štyria hrozivo vyzerajúci elfovia.

Hneď som ich spoznala , boli to kráľovský zabijaci. Elitný bojovníci , ktorý sa už od mala učili ako zabíjať.
Nosili čiernu zbroj s bielym vlkom .

Keď prišli bližšie, tak vojaci okolo mňa začali byť nervózny.
Tí elfovia fakt vzbudzovali strach.

Na povel ich veliteľa mi jeden z vojakov otvoril klietku.

Ani som nemala v úmysle sa rozbehnúť preč , alebo nejako utiecť. Im sa utiecť nedalo.

Jeden z nich mi dal nejaké putá, dal mi ich na ruky a krk.
Pozostávali z čiernej reťaze v ktorej boli umiestnené akési biele kamienky.

Nikdy som nič také nevidela. Ale nech už to bolo čokoľvek, tak som cítila ako mi to zobralo takmer všetku silu.
Zrazu som ledva stala na nohách a keď som spravila krok , mala som pocit že moje nohy sú ako z olova.
Druhý koniec reťaze si pripevnil o koňa.

Super , asi ma chcú uvláčit k smrti.

Následne sa elfovia a vojaci rozlúčili, teda ak sa to dá tak nazvať.
Velitelia si vymenili pár zdvorilostných fráz, vojaci dostali zaplatené a každý si išiel svojou cestou.

Potom ma elfovia obkľúčili a vošli sme do lesa.
_____________
Cesta možno bola krátka , ale mne to pripadalo akoby sme išli nekonečné hodiny.

Ťažko sa mi dýchalo, bola som smädná a pri každom kroku som mala pocit že bude môj posledný.

Nemali sme žiadne prestávky, len sme stále išli ďalej.
Pomaly som nevedela aký je čas , vďaka neustálemu prítmiu čo panovalo v lese.
_____________
Nakoniec sme dorazili k mestu. Čakala som že prídeme z toho istého smeru ako som prišla ja .
Ale namiesto toho sme prišli z východu.

Vošli sme do nejakého podzemného tunelu.
Ani som nevedela že tu nieč také je.

Cestu nám osvetľovalo len zopár fakieľ a bolo tu cítiť vlhkosť.

Uprostred tunelu sa nachádzala niekoľko palcov hrubá, kovová brána.
Keď sme sa priblížili , tak sa pred nami roztvorila a my sme mohli pokračovať ďalej.
Mňa však ťa brána veľmi zaujala, pretože ňou nikto ani nepohol a otvorila sa sama . A mágia na kovy moc nepôsobí. Musel v tom byť dáky mechanizmus.

Keď sme konečne vyšli von , trochu ma oslepilo svetlo z vonku, ale rýchlo som si privykla.

Okolo nás stál najmenej jeden regiment vojakov, všetci pripravený mi v momente zobrať život.

Nachádzali sme sa pravdepodobne niekde pri hrade . Ale to som si mohla len tipnúť, lebo všade okolo nás boli niekoľko stôp vysoké, biele hradby.

Bola som v pasci. Boli tu len dva východy,  ten ktorým sme prišli a druhý predo mnou , ale o niečo menší.

Zrazu sa vojaci predo mnou rozostúpili a ja som mala pocit že sa zosypem.

Stál tam a chladne ma pozoroval svojimi fialovými očami .
Neodvážila som sa mu pozrieť do očí , ale všimla som si že sa mu na hlave bliští koruna.

Toto je môj koniec.

Ďalšia časť , dúfam že sa páčila. 🙂
Prajem pekný deň.