Zradkyňa

9. Kapitola - Cudzinka medzi utečencami

V aute sme strávili aj nasledujúci deň.

Opustili sme chladné severské krajiny a pokračovali cestou na juh. Čím sme boli ďalej, tým širší úsmev bol na ich tvárach a moja nervozita väčšia.

„Sme tu," povedala ticho Kalliope, až to znelo len ako výdych.

Pred nami sa v kopcoch rozprestieralo drobné starodávne mestečko, ktoré mi bolo až bolestne známe z mojich snov. Videla som tie isté kamenné budovy, úzke uličky, všetky tie nádherné kvety v oblokoch.

Miesto, kde sa nachádzalo moje budúce ja.

Znamenalo to, že nemám šancu ujsť pred svojou budúcnosťou?

Čo som pokladala za malú dedinku bolo vlastne mesto, takmer rovnako veľké ako hlavné mesto vlkov.

Pokračovali sme pomedzi domy, bližšie k moru.

Zastali sme na námestí s krivou kamennou dlažbou pri obrovskej budove, ktorá kedysi musela byť radnicou alebo čímkoľvek významným. Týčila sa vysoko nad ostatné so svojou kopulovitou strechou, široké schodisko ju robilo ešte väčšou.

„Som povinná najskôr oznámiť rade, že tu budeš. Je tu ešte možnosť, že ma prehlasujú a budeš musieť odísť, no silno o tom pochybujem," povedala mi Kalliope, keď vystúpila z auta.

„Ja idem pozrieť zatiaľ, ako je na tom náš dom. Stretneme sa pri večery," rozlúčila sa s nami Elizabeth a aj s autom zmizla preč.

Kalliope nás zaviedla do okrúhlej miestnosti, kde bol veľký obdĺžnikový stôl a za ním usadených šesť bytostí. Niektorí vyzerali ako ľudia, no na jednej stoličke bola žena s krídlami, na vysokom mužovi s dlhými vlasmi som si všimla špicaté uši, ďalší mal zase na spánkoch tmavé šupiny.

Prekvapene som na nich hľadela, bytosti, o ktorých som počula len rozprávky a legendy. Mali byť predsa vyhynutí! A teraz tu sedia predo mnou a zarazene na mňa pozerajú. Nevedela som povedať, kto z nás bol viac prekvapený.

„Čo to má znamenať?" opýtala sa žena s krídlami. Víla pravdepodobne. 

Na tvári sa Kalliope objavil neoblomný výraz. „Je Elizabethina dcéra a bola by som rada, keby istý čas zostala s nami."

„Je predsa vlk," vyprskla pohoršene.

„Zmenili sa pravidlá, kým som bola preč? Myslela som, že poskytujeme útočisko každej bytosti, ktorá je na úteku a nemá kam ísť."

„Platí to pre všetky bytosti okrem vlkov. Dokonca aj vlkolakov sme ochotní privítať s otvorenou náručou, ale nie bytosti, ktorí v prvom rade môžu za naše skrývanie. Prepáč, Kalliope, v tomto prípade ťa nemôžem podporiť," prehovoril elf.

„Nevyženiem ju preč, je to predsa dcéra Elizabeth! Nerada tu vyťahujem svoju autoritu, ale nedávate mi na výber. Založila som toto útočisko, dala som vám domov, keď ste sa skrývali v lesoch-"

„Chceš nás teraz vydierať?" vyprskla víla.

„Nie, samozrejme, že nie!" ohradila sa Kalliope. „Ale tiež nevyženiem Kyru kvôli vašim predsudkom! Chcela som tým povedať, že toto miesto má byť útočiskom pre všetkých bez ohľadu na pôvod. To bol vždy účel tohto miesta. Je nespravodlivé, keď chcete vyhnať Kyru, ktorá vám nikdy nič neurobila."

Víla sa naštvala a prudko sa postavila. „Ale je tu na tvoju zodpovednosť. Urobí niečo a následky budeš niesť ty!" povedala a vypochodovala von.

Stretnutie sa tým považovalo za ukončené. Ostatní tiež pomaly odišli, nezabudnúc mi venovať nevraživý či podozrievavý pohľad, keď prechádzali okolo.