Maturantka Tereza nesníva veľké, odvážne sny.
Chce len zvládnuť maturitu, neskôr výšku, spoznávať nové miesta a nových ľudí, ktorí ju už nebudú súdiť. Za svoj život si mylných úsudkov užila už dosť, a až keď sa súčasťou jej života stal Jonah, nevla...
اوووه! هذه الصورة لا تتبع إرشادات المحتوى الخاصة بنا. لمتابعة النشر، يرجى إزالتها أو تحميل صورة أخرى.
V okamihu, ako som si tú skutočnosť uvedomila, zježili sa mi všetky chĺpky na tele, a v neblahej predtuche niečoho nedobrého, som sa poobzerala. Ulica však zívala prázdnotou, neprešlo ani jediné auto, jediný trolejbus, vôbec nič. Prišlo mi to čudné, zrýchlila som radšej krok. Zašla som za roh, a v tom okamihu som vykríkla.
Z tieňa, ktorý vykresľoval roh domu, vystúpila proti mne tmavá postava, do tváre jej padala kapucňa, a celá bola zahalená ako mních v tmavom habite. Zaspätkovala som, o krok cúvla, ale tá zvláštna postava sa hýbala so mnou. Vstúpila som do kruhu svetla z pouličnej lampy, a tam už tajomná postava nešla, zostala stáť na jeho okraji, kde svetlo hraničilo s temnotou. Bála sa vstúpiť do svetla, a pre mňa sa tak stalo akousi ochrannou bariérou. Na ceste sa zjavilo auto, svetlom z reflektorov osvecovalo cestu i chodník, a keď sa jeho svetlá priblížili až k postave, tá sa rozplynula ako dym. Akoby tam pred pár sekundami vôbec nestála. Srdce mi tĺklo ako splašené, nohy sa mi triasli, odmietali ma poslúchať. Stála som v kruhu svetla z pouličnej lampy, ktoré vytvorilo ochranný múr pred neznámymi tieňovými postavami, ktoré ma z neznámeho dôvodu prenasledovali. Pred pár dňami v parku, a aj teraz. Je to skutočné, alebo si to len namýšľam? A najmä... prečo to vidím? Otázky mi behali mysľou, ale odpoveď na ne neprichádzala. Vedela som len o jednom človeku, ktorý by mi to vedel objasniť, a tým bol Chris. Príď ešte s denným svetlom, zazneli mi naraz mysľou jeho slová, vybavil sa mi tón hlasu, akým mi ich hovoril. Naliehavo, s dôrazom. Vedel, čo by sa mohlo stať?
Po ceste prichádzal k neďalekej zastávke ďalší trolejbus, rozpoznala som na ňom číslo päť. O päťke vravel Michal, že by ma mala doviezť na Pražskú! Zhlboka som sa nadýchla a rozbehla sa zo svetelného kruhu smerom k trolejbusu. Strach mi oťažel nohy, ale nemienila som to vzdať. Okolo uší mi ševelil vietor, ale začula som zreteľné šepkanie a slová „vyvolená" a „zomrieš", ktoré mi vkĺzli do mysle. Akoby ich vyslovili tie tiene, ktoré ma prenasledovali. Dobehla som v poslednej chvíli, nastúpila som prednými dverami a roztrasenými prstami som lovila z vrecka mince na zaplatenie cestovného. Vodič na mňa neprívetivo zazrel, ale nevšímala som si ho. Zrakom som prebehla po osadenstve trolejbusu, okrem mňa sa v ňom viezol len starší manželský pár a skupinka asi piatich mladých chlapcov a dievčat, baviacich sa s mobilmi. Vkĺzla som na dvojsedadlo za vodičom, a snažila sa upokojiť rozbehnuté srdce.
Vonku už nadobro prebrala nadvládu tma, a kde tu bolo vidno pomedzi mraky zažmurkať hviezdy. Niekde na priestrannej zelenej lúke, ďaleko za mestom, by bol na ne pri bezoblačnej oblohe určite nádherný pohľad. Sledovala som svoj odraz v sklenej tabuli okna trolejbusu, a skoro som nespoznávala vlastnú tvár. Pod očami mi vystupovali kruhy od únavy a vyčerpania posledných dní, pokožka stratila zdravú farbu, a bola skôr priesvitnou ako zdravo ružovou. Čudovala som sa, že sa ma Michal a spolužiaci nezľakli, keď ma videli v takomto, nie práve príťažlivom, stave. Odvrátila som pohľad od svojho biedneho odrazu, a snažila sa zoskupiť písmenká cestovného poriadku predo mnou v súvislú vetu, avšak nedarilo sa mi poskladať ani jedno zrozumiteľné slovíčko. Hlavou mi vírili dookola len dve slová: vyvolená a zomrieš. Ten hlas znel zákerne, výhražne, až desivo. Významu som nerozumela, unikal mi. Ja som nejaká vyvolená? Prečo mi oživené tiene rozprávajú, že zomriem? Nič mi nedávalo zmysel, a k množstvu nezodpovedaných otázok len pribúdali nové.
