Maturantka Tereza nesníva veľké, odvážne sny.
Chce len zvládnuť maturitu, neskôr výšku, spoznávať nové miesta a nových ľudí, ktorí ju už nebudú súdiť. Za svoj život si mylných úsudkov užila už dosť, a až keď sa súčasťou jej života stal Jonah, nevla...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vodou nasiaknuté kožené topánky mi čvachtali pri každom kroku, z vlasov a oblečenia mi stekala voda, a tak za mnou na kamennej dlažbe zostávala mokrá stopa. Bolo mi neuveriteľne chladno, mokré šaty som mala na sebe prilepené a jediné, po čom som túžila, bolo dostať sa z nich. Namiesto toho ma viedli bohvie kam, sprevádzala ma priam delegácia, ale bolo mi to úplne ukradnuté. Prešli sme niekoľkými sieňami, v ktorých vo vysokých kozuboch pukotal teplý oheň, ani v jednej sme však nezastali, neohriali sa. Všetci museli počuť, ako mi od zimy drkocú zuby. Asi im to bolo jedno, chlapi sa nikdy nesťažujú, a čo na tom, že nejaká ženská, aj keď princezná, sa trasie ako osika?
V úzkej chodbe s vysokými kamennými stenami, ma napriek čiastočnej apatii, zaujali obrazy, ktoré chodbu lemovali. Každý bol osvetlený z oboch strán fakľami, takže museli mať svoj význam, ak si dali záležať na ich viditeľnosti. Asi v polovici chodby som prudko zastala. Zabudla som aj dýchať, len som bez slova hľadela pred seba, onemená úžasom. Pozerala som... sama na seba?
Preboha, to nie som ja! protestovalo moje vnútro. Avšak oči ma neklamali! Veď... veď oni nemohli vedieť, ako vyzerám, keď o mne nevedeli vôbec, toľké roky... toto nedávalo žiaden zmysel!
„Je to tvoja matka," zaznelo vedľa mňa. Obrátila som sa nechápavo k Adamovi. „Mala asi toľko, čo ty, keď ju maľovali. Obraz dali po jej zmiznutí sem, aby nebol jej otcovi na očiach." Vrátila som sa pohľadom k maľbe. Nádherná róba, šperky, účes, len výraz tváre bol bez emócií, skoro bez života. Vedela som ho pochopiť. Jasne mi vravel, že tu nebola až tak šťastná.
Otočila som sa a kráčala bez slova ďalej, za kapitánom so zvyškom skupinky, ktorý až po niekoľkých krokoch zistil, že som zastala, a trpezlivo ma čakal. Pod mohutným schodiskom, pri ktorom sme vyšli z úzkej chodby s obrazmi, nás čakal zamračený starší pán so svietnikom a parochňou nakrivo. Pozeral sa nás s neskrývanou nechuťou.
„Neprijme vás," oznámil stroho. „Už sa uložil na odpočinok."
Kapitán sa mierne uklonil a pristúpil k nemu čo najbližšie, až ním myklo.
„Jeho Veličenstvo vedelo o našom príchode," začal potichu. „Prečo ste nezariadili, aby nás prijal ešte dnes?"
Od únavy sa mi podlamovali nohy, zacítila som, že tesne za mňa sa postavil Adam, mohla som sa oňho oprieť. Aspoň trošku tepla ku mne prišlo z jeho silnej postavy. Prečo mi toto všetko neposkytuje môj skutočný Strážca?
„Jeho Veličenstvo vás prijme zajtra," mlel si svoje ďalej muž so svietnikom. „Zmohla ho únava, viete, že má chatrné zdravie."
„Skoro sme uhnali kone, aby sme tu boli čím skôr, ani búrka nás nezastavila," kapitán skoro škrípal zubami. „Jej Výsosť je unavená a..."
Viac som nezačula, lebo Sebastian prešiel v šepot, skláňal sa k mužovi a horlivo niečo vysvetľoval. Vo svetle sviec, ktoré mu osvecovali peknú tvár, mu z nej sálala únava, všetci sme mali dosť. Vzopäl sa vo mne hnev, tie zbytky, ktoré neutlmil dážď ani chlad. Už mi stačilo. Nechcel ma prijať vlastný starý otec, vlastná krv!? Čo si o sebe myslí?
