V hlave sa mi prehrávali slová ktoré mi povedal, ale najviac ma zarazilo to, ako ma na konci oslovil. Kráska. Prezývka z mojich snov. Zmätene som sa otočila na Leona, chytil ma za ruku a otočil sa na toho neznámeho chalana.
,,Okamžite prestaň s týmito tvojimi rečami! Nezabúdaj že Payton je pod ochranou koruny," vyštekol Leon a pozrel sa na mňa.
,,Prepáč, to je môj retardovaný brat," dodal, a Rosanne sa ozvala s tým, že to v hlave naozaj nemá v poriadku.
Neznámy tam sedel v tme, takže som ho poriadne nevidela, no postavil sa a zároveň sa vynoril z tmy. Podišiel ku mne, a ja som si všimla že sa neuveriteľne podobá na Leona. Akoby boli dvojičky. Rovnako strapaté vlasy, rovnaké zelené oči, rovnaké črty tváre. Boli takmer identickí. Jediné, čo ich rozlišovalo bola farba vlasov. Leon ich mal o čosi tmavšie. Takisto mali ešte iný pohľad. Leon ho mal skôr priateľský, no Neznámy ho mal taký tvrdý a prísny.
Nebezpečne sa ku mne priblížil, skoro sa nám dotýkali nosy, dýchal mi na tvár.
,,Veď uvidíme, kto je tu retardovaný a kto má pravdu. Ja ťa ešte naučím ako sa tu správať. A moje meno je Charlie," zašepkal chrapľavo, otočil sa a opustil miestnosť.
Ostala som stáť ako prikovaná k zemi. V hlave sa mi doslova odohrával boj.
To je on! To je muž z našich snov!
Kričal stále dookola môj hlas v hlave.
Takže Charlie, pomyslela som si v duchu. Dvere sa za ním s buchotom zabuchli a už po ňom neostala ani stopa.
,,Payton, odvediem ťa do tvojej izby, dobre?" prehovorila ako prvá Rosanne. Prikývla som, a Rosanne ma chytila za ruku a ťahala ma hore po schodoch do dlhej chodby. Prešli sme asi okolo šiestich dverí keď sme sa zastavili pri jedných z dverí.
,,Toto je tvoja izba. Kúpeľňa je oproti, napravo má izbu Leon, a naľavo ja. Neradím ti ísť do Charlieho izby, to je tá úplne nakonci na pravo. Vždy má potom hrozné nervy," zagúľala očami, ,,tak keby si čokoľvek potrebovala stačí skočiť zamnou, keby ti bolo smutno alebo by si len chcela pokecať, budem vedľa," oznámila mi Rosanne.
,,Ďakujem ti pekne," usmiala som sa.
,,Nechám ťa tu chvíľu, vybaľ sa. Prídem ťa zavolať asi až o dve hodiny na večeru. Ak ti bude dlho kľudne príď za nami dole," povedala a odcupitala dole do obývačky.
Otvorila som dvere do svojej izby. Nebola veľká, no ani malá. Ladená do červena, asi ako každá miestnosť v tomto dome. Sadla som si na posteľ. Bola mäkká a hrozne príjemná. Kopa vankúšov to celé robilo útulné, a na chvíľu som si pomyslela, že by som si tu aj zyvkla, ale túto myšlienku som rýchlo zahnala. Chvíľu som si po ležala, ale dlho mi to nevydržalo. Prešla som k šatníku a otvorila ho. Pomaly som si tam začala vykladať veci a zarovnávať ich podľa farieb. Keď tu už mám byť dlhšie, nech to tu mám pekné. Napadlo ma, že zavolám rodičom a Aishi, tak som si vytiahla telefón a s prekvapením zistila, že je vybitý. Dala som si ho na nabíjačku na nočný stolík, keď som si všimla knihu položenú na zemi pod stolíkom. Opatrne som ju vytiahla. Bola to stará kniha v koženom obale. Nebolo na nej nič napísané, a keď som ju otvorila zistila som, že je tam niečo napísané v inom jazyku ktorý som nepoznala. Bol tam založený papierik, ktorý som opatrne vytiahla. Vyzeral ako vytrhnutý z nejakého notesu, a bol napísaný atramentom a úhľadným písmom. Keď som začala čítať, zistila som že to bolo napísané po česky.
"Upíři patří mezi nejznámější noční démony vůbec. Napsány o nich byly stovky knih a natočeny desítky filmů. Jde prý o nemrtvé, kteří vstali z hrobu a živí se lidskou krví. První přišli na svět v době raného středověku. Šlo o někdejší arcizločince, již nemohli najít klid ani v hrobě a sám ďábel jim vdechl život, aby i nadále páchali zlo. Od lidí jsou poznat na první pohled. Mají totiž bledou kůži, zelené, černé či rudé oči, nemají nos a v puse se jim blyští výrazne špičáky."
Tak myslím si, že toto bude nejaká hovadina. Že nemajú nosy. Haha.
Zavrela som knihu a položila ju späť tam kde bola.
Vyšla som na chodbu a namierila si to rovno do kúpeľne. Chvíľu som rozmýšľala, ktoré dvere to sú ale nevedela som si spomenúť. Otvorila som izbu naľavo od mojej, no zistila som, že toto kúpeľňa nieje. Posteľ s rúžovými obliečkami patrila isto Rosanne. Nikto v nej nebol, a tak som zavrela dvere a otvorila zase tie napravo. Toto tiež kúpeľňa nebola, izba ladená do čierno-zlata patrila určite Leonovi. Ako som to zistila? Tak po prvé, hovorila mi to Rosanne.
A po druhé, môj milučký spolužiak práve stál predomnou a pozeral sa na mňa ako teľa na nové vráta.
,,Payton, asi ahoj?" prehovoril prekvapene.
,,Panebože prepáč, ja som iba kúpeľňu hľadala."
,,To je také ťažké vojsť do dverí naproti tých tvojich?" zasmial sa.
Ostalo trápne ticho. Prezerala som si jeho izbu, a musím uznať, že aj jeho telo a tvár.
Leon prelomil ticho prvý.
,,No poď, tak ja ťa tam zavediem, aby si náhodou nezablúdila," povedal posmešne a zatlačil ma do chrbta a tlačil pred sebou. Doviedol ma ku kúpeľňovým dverám, vošli sme dnu, a zavrel.
,,Prepáč, ale ja sa pri tebe nevyprázdnim," poznamenala som.
,,Myslíš, že som sem prišiel aby som sa pozeral ako vykonávaš potrebu?" zasmial sa.
Prikročil bližšie, chytil mi tvár, a zašepkal: ,,Prišiel som sem, aby som ti povedal to, čo už dlho chcem."
Naklonil sa ku mne, a ja som vedela že to čo teraz urobím budem poriadne ľutovať.
YOU ARE READING
Connected with the monster /SK/
Mystery / Thriller,,Nechápem ako som sa do nej mohol zamilovať. Ako som sa mohol zamilovať do ľudského dievčaťa. Už keď sme boli malí nás učili že sa to nemá robiť, že to je zlé. Zamilovať sa do človeka je ako samovražda. No ja som si nemohol pomôcť."
