Markízov syn

6. kapitola

V strede sieni osvetlenej sviečkami pri stole sedeli dvaja muži pohrúžený rozhovorom o ich majetkoch, keď ich rozhovor prerušil vstup Izabelly. Sluha jej odsunul stoličku a s výdychom si sadla za stôl. Hneď ju oslovil markíz.

,,Izabella," markíz odvetil vľúdnym hlasom. ,,Neviem, aký ste mali doteraz zvyk, ale v tejto rodine sa večeria pri tomto stole, ak pri ňom sedím aj ja. A to každý jeden člen tejto rodiny. A vy ste sa členkou rodiny stali vydajom za ..." Markíz nedohovoril, lebo začal silno kašľať. Albert len krútil hlavou a Izabella hneď podala svokrovi obrúsok. S úsmevom jej poďakoval, keď dokašľal.

Albert si myslel len svoje. Nechápal k čomu je dobré, že sa takto jeho otec premáha. Mal ležať v posteli a nie dohliadať na to, kde bude večerať Albert a kde bude večerať jeho žena. Chcel sedieť sám v komnate a potom si zavolať Sebastiána, lebo keď sa po ich stretnutí v stajni náhodne stretli, tak sa na Alberta ani nepozrel. Nerozumel prečo si o ňu Sebastián robil toľko starostí. Albertovi neušlo ako sa o jeho otca postarala podaním obrúska. Chvíľu jej venoval svoj pohľad. Aj v tento večer pre neho žiarila príťažlivosťou. Na jej tvári videl tiene sviečok, bola to zvláštna hra a vlasy mala spletené do vrkoča a zopnuté vzadu. Keď sa im stretol pohľad, tak v jej očiach uvidel strach. Bála sa o jeho otca? To určite nie, veď ho ani nepozná. Myšlienky mu prerušil otec, ktorý začal znova hovoriť.

,,Izabella. Vydajom za môjho syna ste sa dostali na vyššie postavenia. Očakáva sa od vás iné správanie, doma a aj v spoločnosti. Už nebudete len lady, ale o chvíľu syn zdedí aj titul markíz a vy titul markíza. No pripomínam vám, že v tejto rodine máte jediné postavenie. A to byť skvelou manželkou pre môjho syna a matkou dediča rodu D'este. Nezabúdajte na to!" Snažil sa svojím tónom hlasu troška vystrašiť jeho nevestu.

,,Budem sa snažiť nikoho nesklamať." povedala Izabella s trasúcim sa hlasom. Albert očakával, kedy jeho otec začne s dedičom. Pozrel na ženu, s ktorou by toho dediča mal mať. V tvári sa červenala.

,,No venujme sa tomu, prečo som si vás dal zavolať. Chcem, aby sme dohodli dátum vášho odchodu do Londýna."

Albert nepremýšľal. Hneď prehovoril. ,,Otec, nikam sa nepôjde, kým nevyzdraviete! Nenechám vás tu samého. Čo keď sa vám niečo stane? Lekári nás varovali, že vám neostáva veľa času. Aj keď pošlete posla, tak nestihneme docestovať späť. Zostaneme tu, kým sa nebudete cítiť oveľa lepšie. Toto je moje posledné slovo otec. Už ma viac nepresvedčíte." Rázne odvetil Albert. Určite nechcel dovoliť svojmu otcovi, aby mu vo všetkom rozkazoval. Jeho sobáš úplne stačil.

,,Dobre synak." Albert si vydýchol a jeho otec ďalej pokračoval.

,,Už aj tak sa cítim trocha lepšie. Keď viem, že už je postarané o teba a o budúcnosť nášho rodu."

Po tejto vete ich rozhovor utíchol a pomaly dojedali svoju večeru. Albert pomohol sluhom odniesť otca do postele. Keď sa vrátil, tak Izabella už v jedálni nesedela. Sadol si za stôl a začal premýšľať. Cítil sa zvláštne. Nemohol povedať, že by ho prítomnosť dámy nejak potešovala, ale nerozčuľovala ho tak ako prv predpokladal. Už pri Elizabeth sa tešil na manželstvo, ale hlavne na deti. Pri tej spomienke sa usmial, ale hneď mu úsmev zmrazilo, keď si spomenul na to, čo mu vykonala. Štvalo ho, že Elizabeth všetku vieru a nádej v ňom zabila. Sám nevedel čo má robiť s týmto manželstvom. Ako začať a či vôbec začať. Začal porovnávať Elizabeth s Izabellou. S krásou prevyšovala Elizabeth, to nemohol poprieť. No z Izabelly navyše vyžarovalo isté čaro, ktorému nerozumel a ktoré pri Elizabeth necítil. Izabella mu vôbec nepripadala namyslená, nesprávala sa povýšene ako urodzená dáma. Najviac sa mu na nej páčili jej oči, ktoré žiarili, keď sa hnevala.