Poslušne drzá

Kapitola 12, časť 2

     Vytiahli ma von a potom mi nasadili putá. Cítila som sa hrozne. Teraz si zaslúžim zhyť v base na doživotie.
     Ten policajt, ktorý ma držal ma zobral pred auto a ja som tak zbadala moju obeť.
    Nejakým zázrakom nebol mŕtvy. Neskutočne mi odľahlo.
     Sedel pred autom a ľudia okolo neho ho prezerali a rozprávali sa s ním.
    "Nič mi nie je, som v poriadku." Povedal jednému mužovi, ktorý mu prezeral hlavu.
     "Zavolal už prosím niekto sanitku? Čo ak má vnútorné krvácanie?" Spýtala som sa policajta. 
    "Nebojte sa, záchranári tu budú zachvílu. Vy musíte ísť s nami."
     "Áno, rozumiem." Odpovedala som skormútene.

     Naložili ma do policajného auta a obaja nastúpili. Vyrazili sme na policajnú stanicu.
    Začala som sa modliť k Bohu aby ten muž, ktorého som zrazila nemal žiadne fatálne následky ani doživotné. V živote som nikomu neublížila. A teraz behom pár sekúnd mojej nepozornosti som skoro zabila človeka.
    "Slečna, ste v poriadku?" Spýtal sa ma z predu policajt.
    "Som viacej v priadku ako si zaslúžim byť." Odpovedala som mu.
    "Už sa môžete ukľudniť. Bolo to len policajné cvičenie. Ten muž, ktorý Vám vošiel do cesty bol kaskadér a väčšina ostatných ľudí boli figuranti."
    "Čooooooo?" Absolútne som nechápala.
    "Že ste nikoho nezranili slečna. Bolo to plánované."
     "Ale ja som počula náraz a on potom padol na zem."
      "On je naučený padať. Je to jeho profesia slečna. Môžete byť v kľude."
      Snažila som sa predýchať všetko čo sa dialo. Nádych, výdych. Diana nikoho si nezabila. Bolo to policajné cvičenie. Počkať!? Pomýkala som svojimi putami.
    "Ak je to cvičenie prečo ste ma spútali a zobrali preč?"
    "Nooo, aby sme išli podľa protokolu." Hapkal  ten na pravo.
    Zamračila som sa. Nejak sa mi to nezdalo.
    " Nemal by byť náhodou na takomto nebezpečnom cvičení kaskadér aj v aute?"
    Pozreli na seba a potom naspäť na cestu. Z vysielačky sa ozval hlas a ten ich zachránil pred odpovedať na moju otázku.

    "Už sme na stanici. Teraz vás preberie kolega."
     Auto zaparkovalo a oni vystúpili. Mňa nechali sedieť. S putami na rukách som nevedela vystúpiť sama.
     "Že podľa protokolu no jasné, do tohto keby som sa obula, tak by bol z toho poriadny škandál." Rozprávala som si sama pre seba v prázdnom aute.
   Otvorili sa dvere a nadomnou sa zjavila známa tvár.
    "Tyyy? Takže to ty? Si normálny? Veď som ho mohla zabiť? Vieš ako som sa zľakla? Čo keby budem mať teraz traumu do konca života?" Rozčuľovala som sa a on sa len usmieval.
     "Ty a traumu?? Prosím ťa. Radšej mi povedz ako ti sedia putá? Nedali ti ich chlapci veľmi na voľno? Vravel som im, že ich máš rada poriadne na pevno." Ťahal ma von Kris.

   "Ty nie si normálny Kris. Toto určite nie je podľa žiadneho z vašich protokolov ako mi tvrdili tvoji kolegovia, že?"
      Zavrel dvere a ťahal ma zo sebou smerom ku vchodu na stanicu.
     "Tak už som znova Kris? Už nie Kristián?"   
    Usmieval sa od ucha k uchu.
     Snažila som sa vydrapiť z jeho zovretia ale s putami za chrbtom sa fakt zle protestuje proti policajtovi.
    "Si akurát tak debil!" Neovládla som sa.
    Pritiahol ma k sebe ešte pevnejšie a povedal mi s kludným hlasom.
    "Diana ovládaj sa. Tu si na policajnej stanici nemôžeš sa so mnou takto rozprávať."
    "A mňa ako slobodného občana zákon nechráni? Veď ste mi hodili do cesty človeka a potom ma pred všetkými tými ľudmi odvliekli sem ako posledného vraha."
    Nemienila som sa ovládať. Mal šťastie, že mám putá, inak by som ho tu rovno zmlátila. Premerala som si jeho mohutnú postavu... No dobre tak, aspoň by som sa o to pokúsila.
    Prešli sme cez hlavné dvere. Dnu bolo strašne veľa ľudí. Policajtov aj bežných smrtelníkov. Našťastie vyzeral každý, že ma dosť svojich problémov a mne nevenovali pozornosť.
    "Kedy mi dáš konečne dole tie putá?" Povedala som už s kludnejším hlasom.
    "Keď sa budem cítiť pred tebou v bezpečí." Žmurkol na mňa.
    Znova ma len vytočil.
Prešli sme dlhou chodbou. Kris zamieril k posledným dverám na pravo a odomkol ich kľúčom. Otvoril a potom ma potlačil dnu do miestnosti. Dvere za nami zavrel a potom konečne odomkol moje putá.
Uff to je úľava.
    Pošúchala som si obe zápästia a prezrela či ich nemám poranené.
Kris prešiel za pracovný stôl, na ktorom bol počítač a kopa papierov. Oproti jeho stolu bol další, podobne zaprataný. Zjavne to bola jeho kancelária a zdieľal ju ešte s niekym.
Posadil sa do kresla a vyložil si nohy v bagandžiach na stôl, presne vedľa tej kopy papierov a spokojne sa na mňa usmieval.
"Fajn, zabavil si sa. Teraz mi tam vytlač nejaký papier, že som dnes nikomu nezrazila, aby mi to verili a povedz mi kde si nájdem auto, nech môžem s tadiaľto vypadnúť čím skôr." Sadla som si na stoličku, ktorá bola pred jeho stolom a zo založenými rukami som čakala na to čo potrebujem.
Kris na mňa bez pohnutia pozeral a šuchal si pri tom bradu.
"No bude to?!" Ten chlap na neskutočne vytáča. Stačí len, že dýcha a už mám chuť ho zabiť.
"Ty si stále nepochopila prečo som ťa sem dotiahol?" Spýtal sa ma tým jeho kludným hlasom.
Žeby sa mi chcel znova ospravedlniť? Úprimnejšie? Tak to si rada vypočujem, ako sa zmení na pokorného chlapčeka. A potom ho znova pošlem do zadku a mám zase pekný deň naspäť.
Uškrnula som sa na neho a povedala jemným hlasom: "Netuším. Tak mi to prezraď." Pohodlne som sa usadila, vrámci možností drevenej stoličky a čakala čo mi povie.
Zatváril sa najprv rozpačito, zložil si nohy a začal niečo robiť na počítači. Potom vystrúhal pár divnych mimík a vyklopil čo mal na srdci.
"Potrebujem od teba oficiálnu výpoveď vo veci únosu dievčat v našom meste."
Klesol mi úsmev.
"To sme už prebrali. Povedala som ti čo viem. Viac neviem a oficiálne si to strč vieš kde."
"Dia ak ich mám dostať potrebujem aby si mi povedala všetko do podrobností a ja viem, že vieš viacej ako si mi povedala v bare."
"Pozri Kristián. Fakt som ti povedala všetko čo som zistila. Neviem o ničom čo by ti ešte mohlo pomôcť z mojej strany."
"Potrebujem zistiť viacej o Alexovi Litterovi."
Prehltla som horkú slinu. Prečo sa ma chce pýtať konkrétne na neho? Povedala mu Kika niečo z toho čo sme jej povedali s Lucy. Nemala by si z toho ale nič viac domyslieť, dúfam, že som jej nepovedala viacej ako som mala. Nemala som jej hovoriť nič o Alexovi. Už teraz to ľutujem.
      "A čo to má spoločne so mnou?" Tvárila som sa, že nechápem.
     "No povedala si predsa, že ťa dostal ako... ako si to povedala... darček? No a čo potom, ako prišlo k tomu, že si si istá, že s tým nič nemá?"
   "A ty si prišiel na niečo podľa čoho súdiš, že s tým má niečo spoločné?"  Teraz som bola zvedavá ja.
    "Dia otázky tu kladiem ja nie ty!"
    Vzdychla som si.
     "Proste to povedal a pustil ma."
     "Čo povedal konkrétne?"
    "Už presne si nespomínal. Proste, že je to biznis jeho otca a pustil ma." Začínala som byť nervózna. Dúfam, že si to Kris nevšimne.

      Krútil hlavou.
    "Nič viac ste sa nerozprávali, nič viac si si nevšimla?"
    Pokrútila som hlavou.
    "A v práci sa správa ako? Rozprávali ste sa spolu od vtedy?"
     Sakra. Ako vie načo sa má pýtať.
     V tom mi našťastie napadlo niečo čo ma naučil sám Kris.
    Prehrabla som si vlasy a snažila sa vytiahnuť z pamäte znenie poučky.
    "Zamestnanec nemôže vypovedať vo veci týkajúcej sa zamestnávateľa bez jeho súhlasu. Takže ďalej musím bohužiaľ odmietnuť vypovedať, pokiaľ nezískaš súhlas. " Tvárila som sa, že ma to hrozne mrzí. Ale obaja sme vedeli, že som bola len škodoradostná.
    "Ako chceš Diana. Nebudem sa ťa viacej pýtať. Spomenieš si, že som ti chcel pomôcť keď už bude neskoro."
    Ťukol do klávesnice. Z tlačiarne za ním vyšiel papier. Podpísal ho, poskladal a podal mi ho.
    "Môžeš ísť."
    Postavila som sa a zobrala si od neho papier.
    "A auto?"
    "Máš ho pred stanicou." Ako mi podal papier už nespustil oči z počítača a tváril sa, že vypisuje niečo veľmi dôležité.
    Bez slova som teda odišla.
     Vonku na mňa čakal jeden policajt spolu aj s mojím auto. Vytrhla som mu kľúče z ruky, nasadla a vypálila preč.
     Prečo sa ma musel pýtať na Alexa? Teraz som znova na pochybách. Vie Kris o niečom čo Alexa spája s tým Herbertovým biznisom?
    Nie Diana. Alex ti povedal, že s tým nič nemá. Prečo by ti klamal? Čo by z toho mal?
     Aj keby som proti nemu svedčila, nebude to stačiť aby išiel za mreže. A presne to vie aj Kris.
Už viac som sa na to snažila nemyslieť a radšej som dávala pozor na všetkých chodcov, ktorí sa túlali popri ceste.

    "Dnes ideš nejak dlho domov." Zakričala mi Lucy zo svojej izby, hneď ako som ju po príchode domov pozdravila.
    "To vieš, tá naša nepredvídateľná doprava v meste." Nepriznala som sa jej kde som bola. Už som mala vypočúvania na dnes viac než vyše hlavy.
   Vošla som do jej izby a zbadala asi celý obsah jej skrine na posteli.
    "To ma podrž. Pán P ťa konečne pozval na rande?" Tušila som o čo tu ide.
"Och ani mi nevrav. Už ma nahneval, že stále nič z neho nevyšlo. Tak som urobila prvý krok ja a pozvala ho dnes na drik. A teraz to ľutujem, pretože si nemám čo obliecť."
Priložila si k sebe jedny olivové šaty a potom si s nimi zúfalo sadlo na všetku tú kopu ostatných šiat.
"Hmmm. A ideme sa tváriť stále na kamarátku alebo ho ideme konečne dokopať k činom?" Vyhodila som ju z postele a prehrabávala sa medzi šatami.
"Keď ja neviem. Poraď!"
"Už viem." Vytiahla som oranžovo-červene šaty, ktoré som už mala pár krát požičané aj ja. Vždy som sa v ním cítila sexy a sebaisto. Zakrývali čo bolo treba a zároveň trochu odrývali, pre mužskú predstavivosť čistá múza.
"Ak ti ako prvé čo z jeho úst dnes vypadne, nepovie ako ti to pristane, tak ho prosím rovno kopni medzi nohy, a keď sa mu premiestniť krv naspäť do hlavy, tak mu po nej zabi kabelkou." A žmurkla som na ňu.
Zasmiala sa: "No dobre, dám si tieto." A už si ich prirovnávala pred zrkadlom a usmievala sa na seba.
"A tento úsmev si prosím obleč tiež a za celý večer ho nevyzleč. Do toho sa zaľúbi hneď!"
Zbadala som na dverách zavesený čierny kožák.
"Lucy, mohla by som si požičať ja dnes tvoj kožák? Čo si zoberieš na vrch?"
"Jasné zober si ho. K tomuto si musím dať kabát. Iba v kožaku by som zamrzla." Stále sa na seba usmievala v zrkadle, tá je riadne zabuchnutá.
Zobrala som si kožák a išla do svojej sprchy.
Na chodbe ma však zastavil jej hlas.
"A kam sa chytáš ty?"
Poviem pravdu, nepoviem pravdu? Behalo mi hlavou.
"Noooo, vieš ja idem tiež von.... s jednou starou kamoškou... sa mi ozvala." Snažila som sa rýchlo niečo vymyslieť a vošla do svojej izby.
"Aha. A nevolá sa náhodou tá stará kamoška Alex?" Vošla teraz za mnou do izby ona.
Pozrela som na ňu bez slova a nevinne.
"Prosím, mne neklam Diana. Viem, že ak sa s ním chceš stretnúť nikto ti v tom nezabráni. Ak nechceš aby to niekto vedel, nikomu to nepoviem, ale aspoň mne hovor, že ideš s ním. Nech viem kde si, keby sa náhodou niečo stalo."
"Och! Zaslúžim si ja mať takú dokonalú kamošku? No povedz zaslúžim?" Utekala som ju objať.

Koniec kapitoly 12, časť 2