Z pohľadu Justina:
„Bieber, máš návštevu.“ Začul som hrubý hlas a pohľad som hodil za mreže na chlapíka v uniforme.
Nechápal som kto by ma mohol prísť navštíviť, nebolo príliš veľa ľudí ktorí by mali záujem o moju spoločnosť a u jedinej u ktorej to tak bolo som ublížil a dostal ju do problémov.
Postavil som sa zo zadku a trucovito som sa domotal na chodbu po ktorej ma viedli nesympatický chlapi, ktorých by som najradšej nakopal.
Zastavili sme pred železnými dverami, ktoré odomkli a štopli ma do nich.
„Nedotýkajte sa ma, kurva!“ zavrčal som a hneď potom sa rozhliadol po miestnosti. Malá svetlá izba v ktorej bola stará drevená stolička pri sklenenom okienku, aby spojilo ľudí na druhej strane steny.
Bola to moja prvá návšteva no nebol som až tak hlúpy aby som nevedel, že si mám sadnúť k okienku.
Pritiahol som si stoličku, nemotorne si na ňu sadol a zahľadel som sa na sklo za ktorým zatiaľ nikto nebol.
Nevedel som čo mám čakať. Z druhej strany som počul kroky a vedel som, že niekto prichádza. Veľká postava zakryla okienko a keď si človek predo mnou sadol, spoznal som tvár, ktorú som v poslednom čase vídal dosť často.
„Pán Simmons?“ zamračil som sa. „Ja... neviem čo mám povedať.“ Vykoktal som.
Chvíľu sa namňa len díval, z jeho pohľadu som nevedel rozoznať náladu, pocity ani účel svojej návštevy.
„Justin.“ Prehovoril.
„Je v poriadku?“ vyšlo zo mňa ani neviem ako.
„Viem že by bola, ak by si bol s ňou.“ Povedal v momente a díval sa mi priamo do očí.
„Spravil som veľa chýb, ublížil som jej...“ začal som.
„Každý robí chyby. Myslím, že na tom teraz nezáleží.“ Skočil mi do reči a narovnal si okuliare na nose. „Viem, že nie si zlý chlapec. Asi sme len jednoducho nechceli vidieť pravdu. Mám na mysli to s tým útekom. Vieš, ona taká nikdy nebola, neprichádzalo do úvahy aby spravila niečo také ako aby s tebou utiekla.“
„Chcem aby ste vedeli, že ju milujem a keby som mohol urobiť čokoľvek pre jej dobro, urobil by som to. Na nikom mi nezáleží tak ako na nej.“ Povedal som a Oliviin otec na chvíľu zmĺkol.
„Pamätám si keď som bol mladý, možno tomu neuveríš ale bývaval som ako ty. Síce som v base nikdy nesedel ale taktiež som nebol najväčší anjelik. Balil som každú peknú babu, ktorá prešla okolo mňa, až kým som nestretol svoju ženu. To bolo niečo úplne iné a robilo to so mnou divy." jemne sa pousmial a ja som len nadvihol obočie.
„Bál som sa, že ju chceš len využiť, som jej otec, snáď má chápeš. Aj ja som spravil chybu a obvinil som ťa príliš skoro bez dôkazov. Mrzí ma to.“
„To je v poriadku.“ Pokrútil som hlavou a pozrel sa do zeme. „Asi som mal brať do úvahy vaše rozhodnutie a nestýkať sa s ňou. Neviem ako to prišlo ale...“ mrmlal som a zastavil som sa, keď sa mi zachvel hlas. „Je to úžasné dievča a vy to viete. Potreboval som byť s ňou, musel som byť s ňou. Nerobil som to z niečoho ako aby som chcel porušovať pravidlá. Proste som to bral ako potrebu, závislosť. Napĺňalo ma to. “
„Bolo hlúpe zakázať ti niečo také. Nebudem vám brániť v niečom čo obaja chcete, budem rád ak budete spolu. Je to tá správna vec.“ Povedal Pán Simmons a ja som sa na neho prekvapene zapozeral.
„Ale ja s ňou byť nemôžem.“ Zašepkal som, pozrel som sa vôkol seba a ironicky som sa zasmial.
„Dávam ti šancu. Ak súhlasíš, vezmem ťa odtiaľ a polícii poviem, že je to znovu kvôli papierovaniu o tvojej nevine. Pokúsim sa vybaviť ti voľnosť tak ako som ti ju pred pár dňami vzal.“ Povedal a ja som nemohol uveriť vlastným ušiam.
Pevne som stlačil stoličku a moje ústa ostali pootvorené. „Nezaslúžim si to. Nezaslúžim si JU.“
„Čo tak začať odznova?“ pokrčil plecami muž ktorý mi dával možnosť vidieť moje dievča a ja som sa len usmial.
„No tak, vstávaj!“ hravo sa zasmial a postavil sa zo stoličky.
Spravil som to isté. Moje trasúce nohy sa postavili a keď som sa obrátil k dverám, na mojej tvári žiaril ten najúprimnejší úsmev.
*** *** ****** ***
Z pohľadu Olivii:
Ráno ma rodičia donútili ísť do školy v ktorej som sa i tak nemohla sústrediť lebo mi po mysli stále chodilo len to, či sa otcovi podarí dostať Justina z väzenia.
Každú chvíľu som si kontrolovala mobil, či mi náhodou nenechal nejakú správu alebo mi nevolal. Keby sa mu to nepodarilo, tak by som už vážne nevedela čo robiť.
Keď som bola malá, nikdy som si nevedela predstaviť ako láska dokáže bolieť. Vedela som aká je láska k mame, otcovi, bratovi, kamarátom. To čo zažívam pri Justinovi je úplne odlišné od všetkých ľudí pri ktorých trávim čas.
Pamätám si, ako som ho nenávidela keď prišiel k nám domov. Teraz keď na to pomyslím, dobre sa bavím pretože je to ten najdôležitejší človek v mojom živote. Pravdu povediac neznášam chalanov ako je on. Neznášam typ nafúkaného chlapca, ktorý si myslí, že dostane každú babu do postele.O Justinovi som sa mýlila i keď vysoké sebavedomie mu nechýba.
Prišla som domov z nudnej školy a srdce mi búchalo ešte väčšmi keď som videla, že môj otec stále nie je doma.
Hodila som tašku do kúta svojej izby, dala si osviežujúcu sprchu a v momente ako som z nej vyšla mi začal zvoniť mobil. Na displeji mi svietili tmavé písmená ‚Ocko‘.
Podskočilo mi srdce a hneď som vlhkým prstom prešla po zelenej kocke aby som mu mohla dvihnúť.
„Áno?“
„Hádaj.“ Začula som otcov hlas z druhej strany linky a zatvárila som sa kyslo.
„Pustili ho?“ neisto som sa opýtala a bála som sa reakcie.
„Za chvíľu prídem domov, zlatko...“
„Mhm.“ Vyšiel zo mňa jediný zvuk a už som čakala, že mi povie že to nevyšlo.
„Aj s Justinom.“
Už to viac nebudem naťahovať a budúcu časť tu bude to, na čo všetci čakáte!! :D Tešíte sa? :D
Robíte mi strašnú radosť každým jedným komentárom, hlasom a prečítaním, opakujem to stále dookola jak trápna :DD ale ĎAKUJEM !! ^^
